Chodievate na Slovensko často?
Pomerne áno, pretože tu mám rodinu, ktorú navštevujem. Krátko po svojich narodeninách som hral v Koncertnej sieni Slovenského rozhlasu svoju inscenáciu Krížová cesta. Veľmi ma potešilo, že sála s kapacitou 500 miest bola vypredaná. A predtým som pred tromi rokmi hral v starej budove SND.
Nežijete na Slovensku, vďaka tomu máte skvelý nadhľad. Žijeme v zvláštnej dobe, mnohí nie sú spokojní s tým, ako sa naša spoločnosť aktuálne formuje a kam sa uberá. Myslíte si, že sa to dá ešte zastaviť a napraviť?
Možno je to naivné, ale myslím si, že zhora nemožno čakať nič. Zmena musí prísť zdola. Ak sa ľudia uspokoja so všetkým, čo im vláda ponúkne, tak to potom takto vyzerá. Im nejde o národ, im ide v prvom rade o seba, aby každý z nich zbohatol, aby mal pozíciu, aby bol tým prvým samcom. Myslím si, že jediná pomoc je, aby si ľudia uvedomili, že sila je v nich, nie v politikoch. Oni sú iba tí, ktorých zvolíme a dovolíme im rozhodovať. Ale musíme ich kontrolovať.
Poďme však od politiky k vášmu umeniu. Je fascinujúce, že pantomíma je divadelný žáner, v ktorom umelci aktívne tvoria a hrajú do vysokého veku. Čím to je? Celoživotným prístupom k telu, tréningom, spôsobom myslenia?
Často hovorievam, že som mal vzor, bol to japonský tanečník tanca butó. Zoznámili sme sa, keď mal 72 a hral u mňa na festivale v Kolíne, keď mal 84 rokov. Bol úžasný, hral do 103 rokov. Videl som v televízii, ako ho chudáčika syn priviedol na javisko, položil ho a on sa začal hýbať.
So svetoznámym umelcom sme sa rozprávali aj o tom, ako sa mu podarilo preraziť v zahraničí, ako vníma pantomímu a čím všetkým preňho je, o synovi, zdraví a jeho vzťahu k Slovensku. To všetko nájdete v Novom Čase Nedeľa!
