Najťažšia je poleva
Cesto na medovníky musí mať tú správnu konzistenciu, aby sa nelámali, aby bleskovo nestvrdli, aby vymodelované veci držali pokope. „Prišla za mnou pani, že po desiatich rokoch jej opadáva poleva z domčeka, ktorý som jej robila,“ smeje sa Marta. „Asi musím vymyslieť nejaké ,kazítko‘, aby to tak dlho nevydržalo.“
Piecť samotné medovníky podľa nej nie je také náročné, a tak sme zvedaví, čo teda je najťažšie. „Najťažšie bolo prísť na správnu konzistenciu polevy, aby ste mohli ozdobovať, vylievať ňou väčšie plochy,“ objasňuje Marta.
„Na každý kúsok medovníka potrebujete inú konzistenciu polevy. Robím jednoduchú – len bielok a cukor, miešam ju, nešľahám, lebo šľahaním vznikajú bublinky, ktoré sú na vylievanej ploche škaredé. Poleva musí byť hladká aj na cibuľovom vzore ako sklo, lebo tým redisperkom sa nedá kresliť, keď nie je dobrá konzistencia. Niektoré medovnikárky nepoužívajú redisperko, ale štetce, vraj je to zložitejšie. Nemám rada farebné polevy, aj keď farby sú potravinárske, ale obsahujú aj veci, ktoré by som svojím deťom a vnúčatám nedala.“ Preto upozorňuje, že jej medovníčky majú skôr dekoračný ako konzumný charakter.
Miluje zmeny
Odmalička rada niečo vyrábala, tvorila, vylepšovala, v istom období šila, teraz ju to neláka. Vo svojich koníčkoch miluje zmeny a učiť sa stále niečo nové, no láska k medovníkom pretrváva. „S mamou a so sestrou sme sedávali spolu v izbe a každá niečo držala v ruke, či výšivku, či háčik alebo ihlice a rozprávali sme sa, takže prvotná inšpirácia je od mamy,“ ponára sa do spomienok na detstvo a mladosť Marta Dobrotková.
