Domorodí obyvatelia tu pred vyše 700 rokmi postavili megasochy. Volajú sa moai a dodnes sa s istotou nevie, ako to dokázali.
Mega sochy
V predstavách mnohých by sa Veľkonočný ostrov, podľa názvu, spájal s kraslicami a zajacmi. Ani jedno z toho na ňom však nenájdete. Za iných okolností by tento ostrov nad zvyškom iných v Polynézii nijak nevytŕčal, avšak gigantické sochy, ktoré tam sú, urobili z neho vyhľadávanú turistickú destináciu. Veľkonočný ostrov má rozlohu 164 km², čo je menej, ako polovica Bratislavy. Na tak malej ploche sa vyníma 1043 monolitických sôch. Niektoré stoja na kamenných podstavcoch, iným trčí zo zeme iba hlava a sú zasypané na sopečných svahoch.
Obri
Sochy majú v priemere štyri metre a 14 ton. Najväčšia z nich dokonca 86 ton! Pochádzajú z lomu krátera sopky Rano Raraku. Práve tu sa podľa odborníkov nachádzala staroveká sochárska dielňa, z ktorej domorodci premiestňovali ozruty neraz až na vzdialenosť 18 km. To, ako to dokázali, zostane asi navždy zahalené rúškom tajomstva. Všetky sochy, ktoré majú znázorňovať zosnulých predkov a bohov sú otočené tvárami do vnútrozemia, vraj preto, aby chránili národ, ktorý tam kedysi žil. To sa však úplne nepodarilo.
Zápisky moreplavca
Najviac sa o živote vtedajších obyvateľov dozvedáme zo zápiskov Jacoba Roggeveena, holandského admirála a moreplavca, ktorý sa podľa oficiálnych údajov na ostrove vylodil ako prvý a bol to on, kto ho pomenoval Paasch-Eyland, teda Veľkonočný ostrov v holandčine. Práve v čase týchto sviatkov sa so svojou posádkou na ostrove vylodil. Písal sa rok 1722 a medzi moreplavcami a domácimi sa strhli šarvátky. Hlavne pre krádeže, ktorých sa domorodci na lodiach dopúšťali. Roggeveen sa o sochách zmieňuje iba letmo, pretože si myslel, že sú z hliny. Čo však opisuje, je, že na ostrove vtedy žilo približne 3 000 obyvateľov. Podľa odborníkov ich tam však kedysi bolo násobne viac. Avšak pre masívne odlesnenie ostrova, či už kvôli presunu sôch, alebo poľnohospodárstvu, začala úrodná ostrovná pôda erodovať a studne a potoky vyschli. Prišla veľká bieda a hladomor, čo spôsobilo, že populácia veľmi zredla. Svedkami toho, čo sa v skutočnosti na ostrove stalo, sú len mlčiace sochy. Dnes v týchto odľahlých končinách žije približne 8 000 obyvateľov
Chodili sochy samé?
Podľa domácich áno. Jedna teória hovorí, že domorodci sochu lanami rozhúpali a cielenými ťahmi raz doľava a raz doprava ju presúvali. Kolísavý pohyb naozaj pripomínal chôdzu. Iná zasa vraví, že ich presúvali za pomoci drevených klád – guľatiny, ktoré pod nimi rolovali. Nech je tak či onak, isté je, že sochám v pohybe nepomohla mágia, mimozemšťania ani nadprirodzené javy, ako tvrdia mnohí konšpirátori. Avšak ponúka sa otázka. Je možné, že domáci zničili všetky svoje lesy iba preto, aby dostali sochy tam, kam potrebovali? Nevieme. Avšak oveľa viac, ako pohyb sôch by nás mal zaujímať osud dávnej civilizácie a ekologická katastrofa, ktorá ich pravdepodobne postihla. Obrovské odlesňovanie sledujeme aj na Slovensku. Možno je to všetko len varovanie...
