Poďme k vášmu súkromiu, pretože verejnosť o vás toho veľa nevie. Začínali ste ako moderátorka v rádiu, kde ste sa venovali aj hudobným reláciám. Aká bola vaša cesta k politike?
Bola to relácia o slovenskej hudbe, ale aj o poézii a ďalšie... Potom som sa prihlásila do vtedajšej Slovenskej televízie, v ktorej práve hľadali ľudí. Povedali mi, že sa do dvoch týždňov ozvú. Nikoho som tam nepoznala a vlastne som to najprv brala viac-menej len ako zaujímavú skúsenosť. V kútiku duše som však predsa dúfala, že sa ozvú s pozitívnou reakciou. Nakoniec ma prijali a nastúpila som do spravodajstva, kde som robila každodenné reportáže, až som sa postupne prepracovala k tým politickým. Nikdy som sa sama neuchádzala o moderovanie nejakých formátov, ak nerátam súčasné rozhovory so psychológom prof. Mironom Zelinom, ktoré som sama navrhla. Príležitosti väčšinou prichádzali postupne samy, plynutím času. Najprv relácie o vstupe do EÚ, potom Správy a komentáre a následne O 5 minút 12, Sobotné dialógy a iné.
Ste už v politike ako doma?
To je ťažká otázka. Po toľkých rokoch to človek berie ako prácu, ktorá má svoje pozitíva aj vyčerpávajúce momenty.
Ak by ste mali možnosť moderovať niečo lifestylové, išli by ste do toho?
Dokázala by som robiť aj niečo iné, ale priznám sa, že nie som veľmi do šoubiznisu, bližšie sú mi klasické verejnoprávne programy. Ak by som mala robiť reláciu o hudbe, najviac by ma napĺňal formát o vážnej hudbe.
Zažila už niekedy nenávistné útoky, alebo to bolo po prvýkrát? Aká bola jej prvá reakcia? Čo na to jej rodina a priatelia? Nemala chuť stiahnuť sa z verejného priestoru? Poznala muža, ktorého zadržala polícia?
Dočítate sa v Novom Čase Víkend
