Vráťme sa ešte k tomu, ako ste prijali Pavlovo, teda Paulino priznanie...
Boli to ťažké debaty. A dlhé... Najmä vtedy, keď sme cestovali autom k babke. To boli dve hodiny za volantom tam a dve hodiny späť. Prestali sme v aute počúvať hudbu a celou cestou sme sa rozprávali o téme transrodových ľudí. Tam sme si „upratali“ medzi sebou. Vtedy sa mi všetky tie veci nejako v hlave poskladali. Paula mi vyčítala, ako je možné, že som si to nevšimol. Že sme to mohli začať riešiť skôr. Lenže to by nešlo, pretože rozhodnutie zmeniť pohlavie nemôže urobiť za dieťa rodič. Nemohli sme riešiť tranzíciu v pätnástich. Rozhodnúť sa musí človek sám, keď dospeje, keď má osemnásť. Na to som si vypočul, že keby sme to riešili skôr, nebol by mu – jej zhrubol hlas. Zostal som zaskočený. Prišlo mi nenáležité, že v tom je výčitka...
Priznaním sa Paule uľavilo, zato vám to isto prinieslo bezsenné noci...
No... Začal som si na to zvykať. Paula vyslovila požiadavku, že už chce, aby sa k nej okolie správalo ako k žene. Aby sme ju oslovovali v ženskom rode.
Nemali ste s tým problém?
Na to si zvykám ešte stále. Pre rodiča je to ťažké, mal som to takmer dvadsať rokov zažité v mužskom rode. Už sa mi však nestane, že by som ju oslovil menom Pavol. Občas sa mi však stane, že sa pomýlim v osobnom zámene a napríklad nepoviem ona urobila, ale on urobil. Paula sa na to, prirodzene, hnevá. V každom prípade, teraz je oficiálne Paula Gogola. Veľmi jej záležalo na tom, aby v čase, keď začne študovať v Prahe na Akadémii výtvarných umení, mala všetky veci vyriešené. Aby tam začala novú kapitolu života s novou identitou. Lebo na VŠVU v Bratislave ľudia vedeli, že tam prišla študovať ako Pavol. A viete ako to je...
