Zvláštne, že ani vám, ani nikomu z bližšej rodiny nepripadalo synovo správanie čudné. To si naozaj takmer dvadsať rokov nikto nič nevšimol?
Viem, že keď sme chodievali na prázdniny k mojej sestre, tak Paľko a jej dcéra Zuzka sa spolu maľovali, niekedy si obliekol jej šaty. No ale tak... Stále som to nevnímal ako prejav transrodovosti. Nikto to neriešil. Respektíve, nikto mi nič také nepovedal. Pravda však je, že keď sa to v rodine prevalilo, viacerí sa priznali, že veď oni to na ňom videli... Ale ja som to naozaj netušil. Ono je to tak, že keď niečo vidíš často, tak to prehliadaš. Pod lampou je najväčšia tma... Keď stretneš kamaráta po dvadsiatich rokoch, tak si povieš, ako zostarol, ale keď si s tým človekom dennodenne, tak to nevnímaš, lebo vrásky prichádzajú postupne, vlasy šedivejú postupne...
Kedy ste začali tušiť, že sa s vaším synom predsa len niečo deje? Že sa necíti v mužskom tele komfortne?
Ja som to nezačal tušiť, on mi to povedal. Mal devätnásť, to už bol vysokoškolák. Vysvetlil mi, ako sa cíti – ako keď letíš v lietadle, ktoré nikdy nepristane. Bol to pocit nekonečnej úzkosti, ktorý prežíval.
Ako ste reagovali?
Spýtal som sa ho, či sa o tom nechce porozprávať, že mám kamaráta, ktorý je primár na psychiatrii. Aj som ho k nemu vzal, ale bolo to úplne zbytočné, lebo ten kamarát sa venuje prioritne závislostiam. Myslím si, že problém ľudí ako môj syn, dnes dcéra Paula, je aj to, že len málo odborníkov sa u nás zaoberá problematikou tranzície. Napríklad endokrinologičku mala Paula v Brne. Stálo to dosť peňazí, avšak táto liečba nie je ani u nás zdravotnou poisťovňou posudzovaná ako lekársky výkon.
