„Na Mikuláša, keď som bola dieťa, si spomínam celkom pozitívne. Viem, že som vždy musela spievať za všetkých, čo mi vo vyššom veku začalo prekážať a mala som pocit, že zase ja... Väčšinou sme chodili k ocinovi do roboty, alebo do bábkového divadla. Inak sme Mikuláša slávili rovnako ako všetci, večer predtým sme si museli vyčistiť čižmy, dať ich do okna a ráno sme si v nich našli dobroty,“ hovorí Barbora.
Chcel byť anjel
Rodičia ju ani mladšieho brata Šimona nikdy netrestali cibuľou alebo uhlím. „Vlastne ani neviem, že sa také niečo dáva. Rodičia sa nás snažili už vtedy viesť k zdravšej strave, takže sme vždy dostali veľa mandarínok a kiwi či arašidov, ale samozrejme ani naše staré dobré horalky nechýbali, no nijako to nepreháňali. Vždy sme dostali len toľko, koľko sa zmestilo do čižiem. Okrem toho mám meniny dva dni pred Mikulášom, takže som to väčšinou mala spojené.“
Speváčka vraj bola dobré dieťa. „Myslím, že som dodržiavala ten klasický vzor dobrého dievčaťa ako sa v našej generácii ešte stále vyžadovalo. Mala som však náznaky rebelstva, aj keď to nebolo nijak extrémne, skôr taký malý vzdor ako tvrdohlavosť, alebo prílišná zvedavosť a spochybňovanie názorov mojich rodičov.“ Čerta sa preto nikdy nemusela báť. „Spomínam si len, že sa mi zdalo, že má ten ujo, čo ho hral veľmi čudný a neuveriteľný kostým. Možno to však bolo jeho zlým hereckým výkonom, neviem. Vždy som skôr inklinovala k anjelom,“ spomína Barbora, ktorá má štvorročného syna Gabriela. Ten tiež miluje anjelikov.
