Aký ste otec z pohľadu pravidiel? Čo prehliadate, kedy už zvýšite hlas a čo má syn zakázané?
Branko sa zatiaľ javí ako neskutočne tvrdohlavá povaha. Hlas možno zvýšim vtedy, keď si ide aj po viacerých upozorneniach stále svoje a viem, že je to nebepečné. Naštastie zareaguje a v tom momente prestane. Zatiaľ má, samozrejme, zakázané bežné veci pre takmer dvojročné dieťa, akými sú kreslenie na steny, jazdenie autíčkom po obrazovke televízora alebo hádzanie loptou do okna. Rukou mávnem, keď chce ísť na odrážadle svojou cestou a nie cestou, ktorú som mu vybral ja. Vďaka nemu vonku nabehám aj tri kilometre. Vôbec mi neprekáža, keď u svokrovcov naháňa kačky a sliepky vonku po blate, skáče po mlákach, je celý špinavý. Veď máme práčku, veci sa vyperú. Nedávno sa vykotil z odrážadla na nerovnom teréne, spadol, oprášil si ruky, kolená a dovtedy skúšal prejsť ten terén, dokým sa mu to podarilo. Nechcel ani moju pomoc, vodenie za ruku, proste nič. V tomto je tá jeho tvrdohlavosť úžasná.
Svoje city k manželke Merry netajíte ani na sociálnych sieťach. Čo na nej obdivujete?
Obetavosť. Či už pre nás, alebo aj pre kamarátov. Nastali taktiež situácie, aj keď sa začala pandémia a s prácou to išlo dole z kopca, vedela ma upokojiť slovami, že všetko bude v poriadku. Že sa nemám báť, že máme našetrené a sú rôzne zamestnania, ktoré môžem robiť, keďže sa rýchlo prispôsobím a naučím nové veci. Mala pravdu. My chlapi mávame občas zbytočný strach z budúcnosti. Zrejme je to kvôli tomu, že máme v génoch vštepenú starostlivosť a nutnosť zabezpečenia vlastnej rodiny.
Ako máte s manželkou rozdelenú starostlivosť o domácnosť?
U nás je to spontánne. Nemáme rozdelené úlohy. Keď vidím, že treba prať veci, periem. Keď Merry vidí, že treba nakúpiť, nakúpi ona. Vôbec to neriešime. Keď mám čas variť, navarím ja, keď má čas Merry, navarí ona. Robíme to automaticky. Veľa času venujem i svojmu psíkovi. Bella, ktorá je so mnou viac ako deväť rokov, má neliečiteľnú diagnózu - neoperovateľné dva nádory na pečeni. No snažím sa jej život ešte viac spríjemniť, predĺžiť. Plynú z toho isté pozitíva aj pre mňa. Viem, že na žiadnu smrť či chorobu sa nedá pripraviť, ale naplniť vás môže už len pocit, že sa úprimne zaujímate a viete druhému spríjemniť zostávajúce chvíle. Možno už len tým, že ho navštívite, pomôžete mu v bežných veciach, opýtate sa, ako sa má.
Zrejme máte na mysli aj niekoho iného než Bellu. Asi nie je všetko také ružové, ako by sa mohlo zdať.
Určite nie je, hoci som večný optimista. No tiež mám svoje životné sínusoidy, ako každý. Moja mama bojuje viac ako 40 rokov so sklerózou multiplex a otvorene musím priznať, že na tom nie je najlepšie. Pre mňa ako pre syna, ale i pre môjho otca je to ťažké obdobie. Sledovať ako chradne, ako sa trápi a v konečnom dôsledku zbytočne, pretože nad touto chorobou sa nedá vyhrať. Možno sa to bude zdať niektorým ľuďom necitlivé, no beriem to ako fakt, súčasť života. Života, ktorý nám prináša príjemné a veselé momenty, ale, naopak, i tie smutné a ťažké. No aj keď je život niekedy neskutočne krutý, netreba podľahnúť smútku a depresii. Vždy si treba nájsť aspoň malú pozitívnu maličkosť, akou vie byť aj to, že prídete po ťažkom dni domov a vaše dieťa sa na vás usmeje. Som si istý, že vždy sa dá všetko vyriešiť a ak by aj nie, to, čo vám život priniesol, treba vedieť prijať a stotožniť sa s tým.
