Ako režisér ste boli zodpovedný za vysielanie. V zásade to bola tá istá práca, ale v tých revolučných dňoch a týždňoch nič nebolo také ako predtým...
Ladislav: Ako režisér som mal povinnosť nie tešiť sa, nie výskať a jasať, ale profesionálne zaznamenávať fakty. Pretože nám povedali: ide to do celého sveta, ľudia, uvedomte si, že to budú sledovať milióny ľudí! Pochopiteľne, striedali sme sa viacerí režiséri, aby sme neboli stále tí istí pri vysielaní – okrem mňa ešte Emil Preisach, Štefan Felix a František Trutz.
Pracoval som aj z prenosového vozu. Dolu pred redakciou bol pristavený prenosák, ako sme voz nazývali. Pamätám si, ako som sedel a hľadal medzi demonštrantmi nejaký skvelý záber, emotívny detail, výraz tváre... Emóciu.
Musel to byť veľký adrenalín! Veď ste nemohli vedieť, ako to všetko dopadne... Nebáli ste sa?
Ladislav: Nie. Diali sa však iné veci. Napríklad sa ktosi pokúsil na námestí zhodiť dvojmetrový praktikábel, na ktorom bola kamera s kameramanom. Bol tam preto, aby sme mohli nasnímať celky aj s tribúnou. Ľudia do toho kopali, búchali, celé sa to triaslo. Alebo sme sedeli v tom prenosovom voze, naraz sa začal celý kývať.
Najprv mi spadol na zem notes, potom pero.... Hovorím, reku, čo sa to deje?! Vyšiel som von na schodíky – a tam banda úplne nepríčetných ľudí, ktorí tú nádhernú eufóriu zmenili na jednu primitívnu hystériu. Vravím im: Čo ste sa zbláznili? Veď to ide do celého sveta! Vy nechcete, aby ľudia v celom svete videli, čo sa tu deje?
Ako zareagovali?
Ladislav: Nadávali – vy svine, vypadnite odtiaľto, my vás tu nechceme, už ste narobili dosť zla doteraz! Hromžili, zatínali päste, búšili do stien prenosáku, stále dookola...zas a zas. Pomyslel som si – keď ho prevrátia, tak je koniec vysielania! Vtedy to bolo tak, že jeden prenosový voz bol na námestí, druhý robil v kostole priamy prenos omše, ďalší voz bol na štadióne a robil prenos futbalového zápasu... Niekedy sme si museli požičať vozy z Brna, inokedy z rakúskej ORF z Viedne... Nemali sme ich nazvyš.
