Spoločne s ďalšími vojakmi zaujal obrannú pozíciu. "Zakopali sme sa a kryli pred dronmi, vrtuľníkmi, mínometami, granátmi, raketami, bielym fosforom a všetkým, čo po nás mohlo strieľať (a bolo) mimo nášho dostrelu," spomína a dodáva, že sa rýchlo naučil podľa zvuku rozoznať, či strela letí na neho, alebo inam. "Čakal som, že nebudem mať strach, ale nie že budem až tak veľmi v kľude. S jedným skúseným kolegom sme sa o tom bavili, mal to rovnako. Hovoril, že nevie, či je to dobre. A nebolo. O tri týždne neskôr ho zabil delostrelecký útok, "opisuje.
Pri ústupe z Lisičanska zažil jedny z najťažších chvíľ svojej služby v ukrajinskej armáde. Rozpráva, ako prichádzali správy o veľkom ruskom prelome na juhu a schyľovalo sa k tomu, že invázne sily odrezajú jeho čate jedinú ústupovú cestu. "Už aj tak sme boli takmer obkľúčení. Naša čata mala rozkaz brániť križovatku. Veliteľ sa rozhodol nás poslať preč s tým, že on zostane a bude plniť úlohu osobne, s niekoľkými dobrovoľníkmi," rozpráva muž a dodáva, že sa aj s ďalšími Čechmi prihlásil, aby zostali. Predbehli ich však okrem iného ukrajinskí kolegovia. "To bolo veľmi ťažké. Tá rozlúčka," dodal.
