Návštevníci si tak môžu obzrieť železnú pannu vysokú 240 centimetrov a vážiacu 120 kíl, ako aj škripec či orálnu, rektálnu aj vaginálnu hrušku, ktoré obetiam spôsobovali ukrutné bolesti a poníženie.
Železná panna
Myšlienka mechanizácie mučiacich nástrojov sa objavila v stredovekom Nemecku, tak vznikla aj norimberská panna. Volá sa tak, lebo sa zvonka podobá na bavorské dievča, ale aj preto, že prototyp mal byť používaný v podzemných chodbách v tajných priestoroch súdov v Norimbergu. Odsúdenú osobu dali do plášťa dutej železnej figuríny s ostrými hrotmi, ktoré obeť prepichli. Hroty však nezasiahli dôležité orgány, čiže išlo o dlhý proces umierania. Prvá správa o poprave je z roku 1515. Opisuje, že falšovateľ žil v železnej panne tri dni, kým zomrel hroznou smrťou.
Orálna, rektálna a vaginálna hruška
Orálnu používali na ľudí, ktorí boli považovaní za kacírskych kazateľov, ako aj laikov, ktorí svojimi rečami provokovali.
Vaginálna bola pre ženy, ktoré mali súložiť s diablom a jeho spoločníkmi.
Rektálna sa používala na mučenie sodomitov - homosexuálov.
Poprava kolesom
Používali ju pri podozrení z bosoráctva - čarodejníctva. Najprv polámali kosti obeti menším kolesom, na obvode ktorého boli železné bodce. Potom polámané telo obete vplietli pomedzi špice veľkého kolesa a vysadili do výšky na drevený stĺp. Tam umučenú osobu stihla smrť. Niekedy dokonca podpálili koleso, do ktorého bol človek vpletený. Jedna takáto poprava je zdokumentovaná v Tirolsku v roku 1614, keď tuláka súd uznal vinným z toho, že sa spolčil s diablom.
Vyšetrovacie kreslo
V strednej Európe a hlavne v Nemecku sa používalo do roku 1846. Vypočúvanú osobu posadili nahú na mučidlo v takej polohe, že ostré hroty sa zapichávali do kože a pri každom pohybe spôsobovali ostrú bolesť. Mučanie trvalo niekoľko hodín. Dopĺňali ho bitím metlami alebo bičmi.
