„Keby nič neurobili, mohla som oslepnúť,“ hovorí Alexis, ktorá od lekára smerovala priamo do lekárne. Tam musela čakať dve hodiny, kým ju otvoria. Nakoniec jej však povedali, že to, čo potrebuje, nemajú. Lekárnici museli kontaktovať blízku pobočku, aby im lieky doniesli. Kvapky na hodinu bolesť síce zmiernili, no potom sa to opäť začalo.
Po hodinách sa konečne vybrala na svadbu. Na prípravu mala menej ako dve hodiny. A aby toho nemala málo, na krku mala svoje štyri ratolesti. Jej veľký deň jej však zničila bolesť očí: „Nebolo to také, aké to malo byť. Všetko som pripravila, deti aj seba, len provizórne, aby sme to stihli.“ Priznáva, že svadbu v ten deň ani nechcela: „Nebolo to o tom, že by som si svojho, vtedy, snúbenca nechcela zobrať. Prosto som si to chcela užiť. Kvôli tej bolesti to však bolo len nepríjemné.“
Svadbu však preložiť nemohli. Všetky iné termíny už boli obsadené a peniaze by im nevrátili. „Musela som teda nahodiť statočný výraz a prekonať to. Vôbec to ale nebolo také, aké to malo byť,“ priznáva.
Novomanželka teraz v napätí čaká na to, či sa jej oko zahojí alebo prestane vidieť. „Už žiadne predlžovanie mihalníc. Alexis. „Ak chcete mať krásne mihalnice na nejakú špeciálnu príležitosť, radšej použite nalepovacie,“ poradila utrápená mamička a novomanželka na záver.
