Hoci šediny vo vlasoch, ktoré sú dielom televíznych maskérov, a tiež obstarožný dedinský šatník z nej robia staršiu pani, v reálnom živote by herečke nik nehádal skutočný vek. Faktom však je, že 20. augusta oslávi okrúhlu sedemdesiatku. Nuž čo – veď ako vraví v rozhovore pre Nový Čas Nedeľa, dôležité je, že duša je mladá...
Ubehlo vám tých sedemdesiat rokov rýchlo alebo si hovoríte - bože, kedy sa to stalo?
Neubehlo to lusknutím prsta, ale je pravda, že môj muž Radek mi vždy hovoril, že po päťdesiatke to strašne letí. A je to pravda. Do päťdesiatky je to – dalo by sa povedať – pomalý poklus, a potom už je to cval. Ale je to život, každému to letí.
Ženy bývajú háklivé na prvé vrásky, symbol starnutia. Pamätáte si, kedy ste si povedali: tak, a už nemám dvadsať, ani tridsať...
Uvedomujem si každý deň, že už nemám dvadsať, ale nie som háklivá ani na vrásky, ani na šedivé vlasy. To proste patrí k veku. Myslím si, že dôležité je, že duša je ešte mladá, aká-taká iskra v oku ešte je... Trápiť sa tým nemá zmysel. Samozrejme, že by som niekedy chcela, aby to šlo pomalšie, ale tak je život nastavený. Som rada, že som sa dožila v zdraví sedemdesiatky, chvalabohu je to fajn a uvidíme, čo bude ďalej.
Predsa len, ktoré obdobie vo vašom živote by ste si rada zopakovali? Kedy to bolo také, že si vzdychnete: vtedy mi bolo hej?
Po prvé – je to utopistická otázka, a po druhé – každé obdobie bolo veľmi pekné. Každé obdobie malo väčšinou plusy, len málo záporov. Všetky spomienky na vzťahy a lásky sú veľmi pekné, patrí to k životu a som za ne vďačná. Najdlhšie obdobie som prežila so svojím druhým mužom, s Radkom Brzobohatým, a to je akoby najkrajšia, najdlhšia spomienka. Myslím si však, že človek si musí vážiť život ako taký. Sme tu iba na návšteve a ja som rada, že som mala život taký, aký som mala, a hádam ešte nejaký čas budem mať. Ale nejako nebilancujem. Som fatalistka, hovorím si, že všetko je tak, ako má byť.
