My sme sa rozhodli konfrontovať rôzne generácie a zistiť, aký je ich pohľad na nakrúcanie a vzájomný rešpekt. Rozprávali sme sa s Františkom Kovárom (75) a Dávidom Uzsákom (31) z jojkárskeho seriálu Nemocnica.
František Kovár
Mali sme väčší rešpekt
Máte občas chuť na pľaci či v šatni fungovať ako učiteľ mladšej generácie?
Keďže som bol dlho učiteľom najprv poézie, potom herectva na VŠMU, tak viem cítiť, kedy to môj partner potrebuje. Dávid Uzsák je mimoriadne talentovaný a príjemný kolega. Vlastne, my sa, pretože je to o vzájomnej komunikácii, dopĺňame a niekedy je to aj v takej mimoslovnej podobe. Opakujeme si dialóg a vzájomne si ho vylepšujeme, a vtedy sa vlastne tá rada dostane okamžite do reálu.
Cítite, že mladí sa od vás chcú učiť?
Cítim predovšetkým vo vzťahu od nich ku mne, že majú prirodzený, láskavý rešpekt a vzájomne si vychádzame v ústrety.
V čom je základný rozdiel pri natáčaní v porovnaní s tým, keď ste začínali vy?
Je to veľká zmena predovšetkým v rýchlosti, počte obrazov. Kedysi sme televízne inscenácie skúšali ako divadelné predstavenia. Mali sme čas na to, že sme natočili takzvanú „kukačkovú“, ktorú nám premietli a režisér nám hovoril, čo treba vylepšiť. Respektíve, sám som si korigoval svoju postavu. A veľa vecí sme opakovali kvôli zlyhávaniu techniky.
Ako hodnotíte komunikáciu medzi mladými s staršími?
Posudzujem to sám za seba. My sme mali pred nimi väčší rešpekt. Chodil som sa na staršiu generáciu pozerať do SND. Boli to pre mňa také autority, že ten odstup bol väčší, ale aj preto, že my sme mali omnoho menej príležitostí.
Dokážete si ešte presne vybaviť, aké to bolo, keď ste stáli prvýkrát pred kamerou? Čo ste vtedy cítili?
Prvýkrát som stál pred kamerou v televízii v inscenácii Lukrecia Borga, do ktorej ma obsadil Paľo Haspra. Poznal nás z VŠMU, robil s nami absolventské predstavenie. Chcem tiež povedať, že v tejto profesii tá tréma a to, čo zväzuje človeku ruky, musí ísť do úzadia, pretože herectvo potrebuje slobodu.
Myslíte, že mladí herci to teraz majú ľahšie alebo ťažšie, ako ste to mali kedysi vy?
Je to od prípadu k prípadu. Povedal by som, že my sme boli vo veľkom kolotoči, robilo sa v rozhlase, divadle, dabingu, televízii a vo filme, vyrábalo sa veľa rôznych projektov. Fungovala detská redakcia. Od toho sa vlastne odvíjalo všetko ostatné. Dá sa povedať, že keď ste boli zapojení do toho vláčika všetkých týchto žánrov, tak to bolo časovo omnoho náročnejšie.
Dávid Uzsák
Niektorí preceňujú vlastné úspechy
Cítite rešpekt k starším hercom? Či nebodaj trému, keď s nimi máte spoločnú scénu?
Nemyslím si, že vysoký vek, skúsenosti alebo talent sú nevyhnutne hodné rešpektu. Ja osobne rešpektujem (a obdivujem) v prvom rade pokoru, pretože viem, že za tou je veľký kus sebareflexie. Protikladom pokory je arogancia, a tá väčšinou naznačuje, že sa daná osoba berie príliš vážne. Mal som tú česť zahrať si s viacerými nesmierne talentovanými hercami, no trému alebo skôr stres som mal pri tých, ktorí mi nejako dávali najavo, že som niečo menej ako oni. Pri tých pokorných (akým je aj Ferko Kovár) sa na prácu skôr teším, lebo títo herci dokážu ponúknuť úžasnú „partnerinu“, z ktorej potom vznikajú najlepšie veci.
