Nedávno ste v jednom rozhovore prezradili, že by bolo smutné, ak by ste už nezažili zamilovanosť. Ako ste na tom s láskou?
Veľmi dobre. Lásky mám na rozdávanie, mám aj priestor na prijímanie. Mám okolo seba veľmi veľa milujúcich ľudí, priateľov, rodinných príslušníkov aj nového člena rodiny, psíka, ktorý sa volá Hiro. Lásku teda dávam aj dostávam.
Ste herečka na voľnej nohe a v týchto pandemických časoch to musí byť veľmi náročné, byť takmer bez príjmu. Ako to zvládate?
Je to náročné, lebo sa snažíte žiť z nejakej rezervy a peniaze máte vždy, len keď odohráte predstavenie. Toto už je pomaly tretia divadelná sezóna keď herci na voľnej nohe nehrajú alebo hrajú minimálne. Kamenné divadlá sú dotované štátom a hrajú aj pri rôznych obmedzeniach, ale agentúry, ktoré žijú z predaja lístkov, tie predstavenia rušia, pretože sa im to finančne neoplatí. Je to náročné, hlavne psychicky, pretože divadlo mi nesmierne chýba. Snažím sa nejako existovať, prežiť a dúfať. Hádam sa už v máji niečo hrať bude.
Čo vám v tejto dobe najviac chýba?
Divadlo, ktoré mám ako herečka najradšej. V októbri sme mali tri predstavenia a cítila som, ako sa mi reštartovala psychika, mala som neskutočnú radosť a veľmi mi to pomohlo. Myslím, že aj divákom. Všetci už cítime únavu, pretože to trvá dlho.
Ak by ste sa mali teraz znovu rozhodnúť, čo budete v živote robiť, bolo by to zase herectvo?
Neviem vám na to stopercentne a pravdivo odpovedať. Sú dni, keď si hovorím, že nikdy, a naopak, sú aj také, keď si poviem, čo iné by som robila.
