Ako by ste momentálne opísali svoj vzťah s Braňom? A s Versačem?
Na vzťah s Braňom sa už ani veľmi nepamätám. Pripadá mi to, akoby to bolo strašne dávno a akoby som to ani nebola ja. Akoby to všetko zmizlo, necítim nič k tomu človeku, ani žiadnu averziu, ani smútok, ani radosť. Ako keď jete jedlo a nemá chuť. No a Versače? Sem-tam spolu ideme na kávu, vymeníme si nejaké darčeky, ale nie sme v nejakom intenzívnom kontakte. Ja som už niekde úplne inde, mám nových známych. Všetko staré som zahodila. A pokiaľ ide o mojich nových známych, snažím sa na nich neviazať. Mám z toho strach. Porozprávame sa o tom, čo si dnes robil, kam pôjdeš, čo si kúpil... To je všetko.
Je to tým, že ľuďom nedôverujete?
Nedôverujem. Veľmi som sa v ľuďoch sklamala. Veľmi ťažko sa mi o tom hovorí. Nemyslela som si ani v tom najhoršom sne, že ľudia vám blízki, ktorým ste nie raz pomohli, sú schopní dať vás tak dole. Ja by som niečo také nebola schopná urobiť ani cudziemu človeku... Kedysi to bolo tak, že každý, kto potreboval pomoc, prvý bod som bola ja. A dopadla som tak, že som ani nemala komu zavolať, keď som nemala na cigy. Nemala som ani fuka.
Je niekto, komu sa dokážete zdôveriť?
Nikomu. Darmo by som niečo vykladala svojej 81-ročnej mame, lebo ona nevie, čo bolo včera, je to už starší človek. Na jednej strane sa ani neviem vyrozprávať a na druhej strane mám strach. Sestra má svoju rodinu, čo by som ju zaťažovala? Stále ma len zdžube, stále ma posiela k lekárovi, lebo sa vraj nestarám o svoje zdravie. No, učiteľka... A je úplne iná ako ja, nepochopí to. A mnohí kamaráti nechápu ani to, že som rada sama. Ja keď zavriem dvere na byte, je tam so mnou Šarika a kuknem si tureckú telenovelu, som najšťastnejší človek.
Máte za sebou aj temnejšie obdobie, keď ste sa na viac ako rok dostali do väzby. Dá sa na niečo takéto vôbec zabudnúť?
Nedá. To nie je, že temné, to je najtmavšie obdobie môjho života. Ale pamätajte si, že hocikomu sa to môže stať. Nehovorím, že za taký trestný čin alebo onaký. Zrazíte niekoho... Neprajem to nikomu. Dennodenne sa mi to vracia, nie je taký deň, že by som si na to nespomenula.
Na krku máte aj ďalšie obvinenia, celé roky čakáte na súdne rozhodnutia... Ako sa s tým dá žiť?
Musíte sa s tým naučiť žiť. Čo mám robiť? Počítala som s tým, že to bude dlho trvať a netvárim sa, že mám vyhraté. Zúčastňujem sa súdov vtedy, keď som zdravotne v poriadku. Uvidíme, čo bude. Raz to príde, toho som si vedomá a som na to pripravená. Rátam s každou alternatívou. Som realista, viem, ako sa volám, viem, ako sa na mňa na tom súde pozerajú. Myslím, že je dopredu rozhodnuté, už hráme len o čas. Mám z toho takýto pocit. A možno sa mýlim.
Aké máte momentálne sny a plány?
Žiadne. Neplánujem si ani jeden deň dopredu, maximálne to, či Šarika bude mať stehienko alebo salámu. Som vďačná Bohu, že ráno vstanem živá, zdravá.
A je niečo, čo by vás naozaj bavilo a tešilo?
Asi nič. Pozrite, zažila som aj pekné chvíle, precestovala som celý svet, kúpila som si, čo som chcela, mala som peniaze, teraz nemám. A nič taká závratné sa nestalo, že by som teraz do vankúša slzy ronila. (smiech)
