Oslávenkyňa pre Nový Čas víkend exkluzívne nechala nahliadnuť do svojho súkromia a porozprávala o dôležitých chvíľach aj ľuďoch vo svojom živote.
Všetko najlepšie k narodeninám. Cítite sa na 60?
Ďakujem za gratuláciu. Nedávno som povedala svojej mame, že sa mi to nezdá a že sa vôbec necítim na 60 a ona mi povedala, aby som bola pokojná, že ani ona sa necíti na 80. Takže sa z toho teším, že to máme takto pozitívne nastavené.
Postrehli ste na niečom, že tá 60-ka už klope na dvere?
Jednoznačne mi pribudli zdravotné problémy a ubudlo trochu energie. To, čo som niekedy robila tri hodiny, mi teraz trvá niekedy aj tri dni. (smiech) Teda, keď nemusím, ale keď musím, tak mám rovnakú rýchlosť ako zamlada. Len potrebujem oveľa dlhší čas na regeneráciu.
Ak by ste mohli niečo z minulosti zmeniť, urobili by ste to?
Ak by som mohla vrátiť čas, kopec vecí by som spravila inak. V prvom rade by som menej pracovala a viacej by som bola s deťmi. Veď ja som dlhé roky nevedela, čo je to voľný víkend, ako hlásateľka som mávala víkendové služby, ako moderátorka som bola cez týždeň v telke a v sobotu ráno a v nedeľu večer som mala reláciu v rozhlase. Keď som objavila voľné víkendy, tak som sa ich nevedela nabažiť. A ešte by som zmenila svoje nastavenie, asi by bolo pozitívnejšie. Bola som taká zosmutnelá, mala som rada vážne filmy, smutné knihy. Chýbala mi taká ľahkosť, robila som si zo všetkého ťažkú hlavu. Všetko som veľmi prežívala a stále som niečo riešila. Teraz som už niekde inde, len sa pousmejem a snažím sa mať nadhľad. Bolo by dobré, keby som to vedela aj vtedy. Objavujem to až v tomto veku, lepšie sa mi takto žije.
Prečo si myslíte, že vám vtedy chýbala ľahkosť?
Vyrastala som v takom prostredí, že som si stále čítala, bola som zavretá ustavične v knižnici, recitovala som, hrala divadlo a boli mi blízke také dramatické veci.
Keď sa obzriete do detstva, na čo najradšej spomínate?
Vyrastala som ako jedináčik v podstate pri mame, lebo otec bol stále na služobných cestách. Mala som pri sebe aj veľmi silnú starú mamu, ktorá mi naozaj dala obrovskú silu a morálny vzor do života. Keď som aj neskôr mala nejaké problémy a ona už nebola na svete, tak som na ňu vždy myslela, ako by to riešila. Mala som pocit, že mi posiela energiu, aby som to zvládla ďalej. Nezabudnem, ako som raz k nej prišla a ona na mne videla únavu. Hovorí mi: „Sonka, nerob toľko.“ Odpovedala som jej, že aká robota, veď ja len zahlasujem programy v televízii a pritom sa usmievam. „No, ale myslíš, aj to je robota,“ odpovedala mi. Ona vedela, aká je moja práca mentálne namáhavá. Mala v sebe kopec múdrosti, bola veľmi empatická, vždy na mňa mala čas. Stále je to môj obrovský vzor, ktorý si chránim. Keď raz budem mať vnúčatá, chcela by som na ne pôsobiť tak, ako ona na mňa. Moja babka bola sila a cítim, akoby mi tú silu odovzdala. Predtým, ako zomrela, tak si ma zavolala a zvliekla snubný prstienok zo svojho prsta a povedala: „Toto si zober, toto bude tvoje.“ Mám ho stále odložený, občas ho zoberiem a pospomínam. Inak sme boli aj doteraz sme taká malá, tichá rodina a to mi zostalo.
Dlhé roky ste mali vysnívané povolanie všetkých dievčat, boli ste hlásateľkou.
Áno, vtedy to bola veľmi exkluzívna profesia, lebo hlásateliek bolo málo. A mali sme aj také výsadné postavenie, vstupovali sme naživo do vysielania, osobne sme sa prihovárali divákom, dotvárali potrebnú atmosféru. Myslím, že sme boli vtedy veľmi „obľúbený profesný druh“. Hádam ani nebolo domácnosti, kde by nemali tú „svoju“ hlásateľku. Ja som sa ako na tie časy veľmi úspešná recitátorka prihlásila na veľký konkurz a vybrali ma. Akoby to bola pomyselná odmena za tie mnohé roky, keď som sa venovala poézii a umeleckému prednesu. Práca so slovom bola dobrá príprava.
