Ďalším pokusom o zriadenie nemocnice bolo vybudovanie lazaretu koncom 19. storočia. Dobročinná inštitúcia prijímala do svojej opatery opustené deti, choromyseľných ľudí, chronicky slabomyseľných chorých, slepých, hluchonemých a neschopných práce. Cez 1. svetovú vojnu v lazarete poskytovali ošetrenie chorým a zraneným vojakom sestry Červeného kríža pod vedením mestského lekára Sillingera.
Budovu, pred vojnou postavenú k tomuto účelu, prevzala po vojne obchodná škola. Zariadenie nieslo znaky viac sociálneho ako zdravotného zariadenia, prístrojové, inštrumentálne, technické ani personálne zabezpečenie nezodpovedalo požiadavkám nemocnice, skôr ambulancii praktického lekára. Po vojne chorých z lazaretu presunuli späť do kláštora Milosrdných bratov, kde i v čase vojny liečili ťažšie prípady. Rehoľníci cirkvi MB z Českej provincie nahradili maďarských a starali sa prevažne o chronicky chorých, chudobných, vojnou poškodených.
Skalická nemocnica do roku 1991
Prvým riaditeľom už štátnej nemocnice bol Eduard Prikazský. Novovybudovaná štátna nemocnica si rýchlo získala popularitu v širokom okolí. Avšak po personálnych zmenách 50-tich rokov odbornosť klesá. Zrušením okresu v Skalici odchádza riaditeľstvo nemocnice do Senice a tempo budovania nemocnice je výrazne spomalené. Po revolúcii v roku 1989 nastáva v zdravotníctve reforma štruktúry riadenia a financovania. Ďalším riaditeľom skalickej nemocnice sa stáva Pavol Lovecký. Charakter doby si žiada namiesto kvantity kvalitu, intenzifikáciu a hospodárnosť práce. To potrebuje prerod myslenia celého personálu, čo je nemalým problémom. Jedným z krokov reformy je zrušenie okresných ústavov národného zdravia, čím sa stáva od 1. júla 1991 skalická nemocnica opäť samostatným právnym subjektom.
