Prítomní skandovali: My máme vodu radi! A nikomu ten dážď neprekážal. Veď striebro z K1 je tiež vylovené z vody. Svojmu hrdinovi sa poďakovali potleskom a obrovskou tortou!
Grigara oslava v miestnej lodenici potešila. Boli tam rodina aj kamaráti z vodnoslalomárskeho kanála, malí fanúšikovia... „Keby som to tušil, čo ma čaká, tak ťuknem poslednú bránku,“ povedal so smiechom Jakub a každému hrdo ukazoval medailu.
Na svoju finálovú jazdu do konca života nezabudne. „Plne som sa sústredil na trať, na každú bránku a odstrihol som sa od okolitého sveta. Chcel som naplno zužitkovať všetku tú päťročnú energiu a čas, čo som s trénerom venoval príprave. Nebola to nijako úžasná jazda, ale podarila sa,“ povedal pre Nový Čas Jakub a priznal: „Ten ozajstný pocit radosti zažívam až teraz. Domov som prišiel v sobotu po jedenástej večer a prvýkrát som sa naozaj vyspal a trochu si aj oddýchol.“
Keď sme sa Kuba pýtali, v čom vidí rozdiel medzi Riom a Tokiom, tak jeho prvá odpoveď bola v medaile, a potom dodal: „Prešiel som dlhú cestu za tých päť rokov. Fyzicky som dospel, ale hlavne mentálne a psychicky som úplne inde. No a potom tie všetky nevyhnutné cirkusy s opatreniami kvôli covidu. A chýbali tam diváci. I keď pri jazde som to až tak nevnímal, ale pri celkovej atmosfére súťaží to bolo veľmi poznať.“
ČO HO TERAZ ČAKÁ:
- Dva týždne voľna
- Svetový pohár v Španielsku a vo Francúzsku
- MS v Bratislave
