Pred sedemnástimi rokmi jej zomrela dcérka Klárka († 5). A pred piatimi rokmi sa jej zastrelil manžel a hudobný skladateľ Karel Svoboda († 68). Vendula v tej chvíli ostala sama s ročným synom Kubom a po smrti manžela sa neskôr vydala za podnikateľa Patrika Auša (33), ktorého chlapček nazýva otcom. Auš ju však začal podvádzať a pred pár dňami sa odsťahoval do hotela. Ako to vidí vednula?
? Ako vám je?
- Úplne normálne. Na veciach a našom živote sa nič nemení. Určité veci sa jednoducho stávajú a ľudia našťastie vedia odpúšťať. Za tých 5 rokov som sa skutočne zmenila a svoje súkromie už naozaj nechcem ventilovať.
? Dcéra Klárka by 4. januára oslávila narodeniny.
- Za rok by bola dospelá....Ten čas tak veľmi rýchlo letí. Tie jej narodeniny sme oslávili aj s Kubkom. Viete, keď vás v živote stretnú tak ťažké veci, musíte si ich proste vedieť pustiť niekam dovnútra do tej rieky a obrátiť ich tiež v to pozitívne. Veď dneska tu možno aj vďaka Kláre stoja dve nové transplantačné jednotky. Nemyslím to tak, že som sa o to zaslúžila na sto percent ja, ale prispela som svojou kvapkou... Kvapkou nádeje, ktorá vznikla vďaka dcére. A verte, že by som dala všetko na svete za to, aby som mohla tie jej sedemnáste narodeniny osláviť s ňou... Každý človek asi na tento svet prichádza kvôli nejakému poznaniu. A aj ona sa narodila preto, aby mne a Karlovi niečo ukázala. A samozrejme, celej rodine, pretože jej odchod sa dotkol mnohých blízkych ľudí, ich súrodencov, Petra, Jany, Kubka, a samozrejme, aj mojej rodiny.
? Kubko o nej vie? Ako ste mu oznámili, že mal sestričku?
- To je také hrozne osobné, nedokážem o tom hovoriť. Jednoducho som mu to musela povedať. Bolo nutné niektoré veci si povedať. Veď už chodí do prvej triedy, rodičia čítajú noviny, rodičia sa rozprávajú, deti počúvajú... To dieťa musí byť informované a nemôže dostať zásah, nejakú ranu z vonku...
? Kubko teda vie aj o svojom otcovi Karlovi?
- Samozrejme, museli sme si pohovoriť aj o prvom ockovi.
? Ako dlho ste čakali, kým mu to všetko poviete?
- Do jeho šiestich rokov. A radila som sa s psychológom.
? Chodí s vami Kubko na cintorín? - Áno. S kytičkou. A už to prosím nerozoberajme, je to pre mňa ťažké.
? Pomohla vám nadácia Kvapka nádeje so smrťou Klárky aspoň čiastočne sa vyrovnať?
- Ono je to strašne ťažké o tom takto hovoriť, niekomu sa to môže zdať necitlivé. Som ale extrovert a o veciach hovorím. Ja som sa s tým vôbec nevyrovnala. S tým sa podľa mňa človek nevyrovná nikdy. Snažím sa to samozrejme brať aj pozitívne. Akože som si z tej desivej traumy odniesla aj niečo pre život: Absolútne mi to narovnalo rebríček hodnôt. Veľmi mi ho to zmenilo. Zároveň ma to ale v nejakých veciach uzavrelo.
? Že ste zatrpknutá?
- Tým, že robím Kvapku, našťastie nie som zatrpknutá. Som ale uzavretá, ako by som navonok strácala radar pre niektoré veci. Niekto to možno nepochopí. Na druhej strane, som taká, aká som a nechcem, aby ma ľudia ospravedlňovali, alebo mali radi len preto, že mi umrelo dieťa. Chcela by som sa zaslúžiť o to, aby ma mali radi preto, aká som ja, Vendula vnútri.
? Neuveriteľne ste sa zmenili. Schudli ste...
- Áno, 6 kíl a mám konečne tých 56. Začala som jesť pravidelne, päťkrát, šesťkrát denne, čo som do tej doby nerobila. Najskôr som si objednala také tie krabičky, ale stále som ich niekde zabúdala, stále som mala plnú kabelku krabičiek. To som rýchlo vzdala. Lepšie ako krabičky je naozaj niekoľkokrát denne normálne jesť.
? Schudnúť ste nepotrebovali. To manžel Patrik?
- Kdeže. Ja som chcela. Asi ako každá žena, pokiaľ nemá partnera, ktorý vyžaduje opak.
? Patrik to kvituje?
- Dúfam, že áno.
? Keď sme u toho Patrika: Stále sa tvárite, ako keby sa nič nestalo...
- Veď už som vám povedala, na veciach to nič nemení.
? Stiahli ste sa naozaj do ulity. Navyše, žiadne škandály v baroch, žiadne výtržnosti na akciách, žiadne fotografie, ako popíjate a zabávate sa. Čo to?
- No áno. To bývalo. To boli mladé časy. Užila som si hroznú pubertu. A pekne oneskorenú, to je fakt. Vlietla som do nej, až keď som prišla o malú. Veľmi skoro som sa totiž vydala. Vlastne už od 21 rokov som bola so svojím prvým manželom. Od mamy som išla ku Karlovi a nemala som možnosť baviť sa. No a potom som sa proste odviazala ako čierna ruka. A nehanbím sa za to. To je tiež fáza života. No a dnes ma prehovárajú kamaráti, aby som s nimi niekam išla, a ja nejdem.
? A čo víno? Vždy ste ho mali rada...
- Víno mám rada stále a myslím, že k dobrému jedlu pohár dobrého bieleho vína patrí. Len sa to nesmie preháňať.
? Naozaj Vám spoločnosť a večierky nechýbajú?
- Nie. Naopak, som dokonca takto ďaleko spokojnejšia. Nemám ani dôvod vystrkovať niekde nos. Robím charitu. Za Karla to bolo tak, že on musel žiť nejakým verejným spoločenským životom a ja som do toho vlaku proste musela pristúpiť. Vôbec nehovorím, že mi to robilo problémy, to nie. Teraz som ale zistila, že sa takto cítim viac vo svojej koži. Môj muž má našťastie svoju prácu, svoj biznis s nábytkom, a tak ho sprevádzať na večierky našťastie nemusím.
? A čo takto doma robíte, keď nikam nechodíte? - Som s malým, som s rodinou, mám priateľov, rada jazdím za kamarátmi do Jablonca... Rada by som tiež začala hrať golf, už som to niekoľkokrát na odpalisku skúsila, tak snáď by mi to lietalo. No a predovšetkým, mám nadáciu.
? Aký vlastne Kubko je? - Je to chlapec, ktorý sa hrá, neposlúcha, s kamarátmi robí rôzne vylomeniny. Niekedy býva taký zádumčivý, inokedy zase naopak. Tá osôbka maličká sa proste vyvíja. A je na nej úžasné pozorovať to, čo my už dávno nemáme. To, čo sme stratili. Prirodzenosť. My sa stále štylizujeme do nejakých kŕčov. A pretože je Kubo veľmi citlivý a vnímavý chlapček, naozaj nechcem, aby si urobil obranný kryt proti ľuďom, ako ja.
? Tiahne nejakým spôsobom po otcovi k hudbe? - Zatiaľ nie, ale spieva. Takže sa občas človek diví, čo všetko si tie deti prinesú zo školy za piesne. Tým myslím zo sveta popu, ale na Vianoce spieval koledy. On sa ale pri spievaní hanbí, takže my sa s Patrikom musíme tváriť, že o tom nevieme, že ho nepočujeme, nevidíme.
? Vraj dochádzate pravidelne k psychológovi? - Áno. Človek musí pracovať sám na sebe a ja na sebe pracujem. Chodiť k psychológovi je skvelé. A teraz som od januára začala dokonca robiť v Motole psychoterapiu pre rodičov, ktorí majú choré deti na leukémiu. Nemám na to diplom, takže ma pochopiteľne musí viesť profesionálna psychoterapeutička, ale snažím sa tým nešťastným rodičom dať vďaka mojim skúsenostiam vnútornú silu, bez ktorej to zvládnuť skutočne nemôžu.
