Zamerali sa na rodičov
Každý mesiac na novom pôsobisku bol vraj úplne iný. „Na začiatku bola moja úloha prekladať rodičom a vedeniu školy. Druhou úlohou bolo učiť sa s deťmi. Škola mi poskytla mentora, školenia, aby som pochopila vyučovací systém, ako mám s deťmi pracovať. Na to, aby sme mohli pracovať s deťmi, museli sme ich však najprv dostať do školy, čiže sme sa museli rovnako zamerať aj na rodičov,“ vysvetľuje pani Viera. Vraví, že veľa rodičov a detí malo negatívne skúsenosti z Česka a zo Slovenska, drvivá väčšina si prešla diskrimináciou. „Bolo to ťažké, nedôverovali nám, tým pádom nás neakceptovali. Mysleli si, že čokoľvek robíme, robíme proti nim. Rodičia napríklad stáli za plotom a sledovali, ako sa ich deti hrajú na školskom dvore. Keď s niečím neboli spokojní, keď mali pocit, že iné deti ubližujú tým ich, tak verbálne útočili na ‚vinníkov‘, kričali na nich cez plot. Vznikali problémy medzi rodičmi, medzi deťmi a v konečnom dôsledku medzi rodičmi a školou. Stresujúca situácia pre všetkých.“ Bolo jasné, že veci treba nejako riešiť. Celú stratégiu postavili na vybudovaní vzťahu rómskej komunity rodičov so školou založenom na rešpekte a otvorenej komunikácii. „Na základe komunikácie s týmito ľuďmi sme zistili, aké majú potreby, ako to vieme my riešiť, ako im dokážeme pomôcť. Ďalšími krokmi bola výpomoc rómskym rodinám v bežných životných situáciách, ako je návšteva lekára, vybavovanie rôznych dokumentov a podobne. Dôležité bolo vytvoriť pre nich bezpečné prostredie, založené na rešpekte a dôvere a, samozrejme, otvorenej komunikácii. Chcelo to veľa trpezlivosti,“ vysvetľuje pani Viera a dodáva že základom prvotných úspechov bolo modelované správanie. „Učili sme ich nie tak, že sme im hovorili, čo majú robiť, ale reálne sme im to ukazovali, aby pochopili, čo je akceptovateľné a čo nie,“ ozrejmuje.
Projekt Nurture
Časom pani Viera v Spojenom kráľovstve vyštudovala vysokú školu, odbor pedagogika. Jej bakalárska práca výrazne prispela k vytvoreniu inovatívnej verzie intervencie „nurture“ - rodinnej „nurture“ triedy. Trieda bola vytvorená pre deti, ktoré sa z rôznych dôvodov nedokázali zapojiť do bežnej triedy, hoci celoškolský prístup bol založený na princípoch „nurture“. „Tradičná intervencia ‚nurture‘ je dlhoročne overená intervencia, založená na neurovede a podložená reálnymi výsledkami. Treba si uvedomiť, že každý z nás je individualita. Prečo mám hodnotiť, aký človek je na základe toho, či je Róm alebo nie je Róm? To je úplne nepodstatné. Hodnotím človeka na základe toho, ako sa ku mne správa. Ale v rovnakom momente si musím uvedomiť, prečo sa ten človek ku mne tak správa. Nemôžem očakávať od niekoho, kto v živote nedostal šancu, nikdy ho nikto neučil slušnému správaniu, naopak, správal sa k nemu s dešpektom, aby sa ku mne správal slušne. Ten človek celý život vidí, ako ním opovrhujú, tak prečo sa má správať on ku mne inak?“ kladie si otázku pani Viera a zároveň objasňuje, ako to riešili v tamojšej škole. „Mali sme v triedach belochov, černochov, Arabov, Aziatov… Bolo úplne jedno, odkiaľ pochádzajú a akú majú farbu pleti. Išlo o to, aby pochopili, že ľudia ich budú brať podľa toho, ako sa správajú. Inými slovami, dali sme šancu každému dieťaťu a nikoho sme neodpísali. Deťom sa zo začiatku pridelil ich prvý ‚buddy‘, ktorý bol sprievodcom dieťaťa prvé dni v škole. Pomáhal mu s adaptáciou na školské prostredie. Deťom sa prideľovali úlohy, ktoré dokázali zvládnuť, aby sa budovalo ich sebavedomie, sebareflexia a osobnostný rozvoj. Chyby sa prezentovali ako možnosť na zlepšenie,“ vraví a dodáva, že disciplína detí spočíva v ich pozitívnej motivácii. „Odmeňovali sme deti individuálne, alebo dostávali nálepku, pochvalu aj u rodičov cez telefonát, udeľovali sa odmeny a diplomy pred celou triedou. V prípade, že dieťa pravidlá porušilo, presne vedelo, čo bude nasledovať – cez smutný výraz tváre alebo napísanie mena na tabuľu až po telefonát rodičom. Výsledkom bola veľmi dobrá komunikácia, dobré vzťahy s rodičmi a zlepšenie dochádzky u detí. Takisto sa podstatne zlepšili sociálne a emocionálne zručnosti detí. Nadobudli radosť zo školy, rómske rodiny prestali migrovať a usadili sa. Keď človek dostane šancu nazrieť pod viečko, uvidí zvedavé deti, ktoré sa chcú hrať a učiť. Uvidí láskavé a starostlivé deti, ktoré chcú pomáhať a robiť radosť sebe aj ostatným.“
