Rozprávali sme sa spolu nielen o tom, aký je to stres stáť pred kamerami vedľa Maštalíra, Marcinkovej a Polnišovej, ale aj o otcovských povinnostiach voči nedávno narodenému synovi a stand-upe –posilňovni humoristov.
V pokračovaní seriálu Pán profesor ste v porovnaní s prvou sériou dostali väčší priestor. Už to nie je len o dvoch-troch vetách. Takto sa vám to páči viac?
Ja som si aj pri prvej sérii šiel pred klapkou naklásť do „galôt“, čiže viac textu pre mňa znamenalo viac možností pokaziť scénu. Ale príležitosť zahrať si s Petrou Polnišovou sa mi páči veľmi.
A vnímate sa už ako úplný herec?
Ale kde. Keď vidím Maštalíra s Marcinkovou, tak viem, že oni hrajú postavy, ja postavičku. A dobre mi tak. Navyše, roky hereckej práce sa ukazujú aj na tom, že profík dokáže povedať svoju repliku s úplne rovnakými slovami a s rovnakou hereckou akciou aj šesťkrát za sebou. Ja, odchovaný na stand-upe, sa síce k pointe dopotácam, ale pani skriptka je zo mňa mrzutá, lebo nenadväzujem. Takže medzi talentovanejšími kolegami pokorne šúcham nohami.
Seriál je postavený doslova na rekordnom množstve mladých, krásnych ľudí. Ako sa medzi nimi cítite?
Ako starý a škaredý. Ale inak výborne!
Máte niečo spoločné so seriálovým Lacom?
Chuť do jedla, lenivosť, šatník a komplikovaný vzťah k ženám.
Myslíte, že by ste zvládli aj nejakú celkom vážnu rolu v celkom vážnom seriáli či filme?
Hovorí sa, že komik zahrá tragédiu lepšie ako tragéd komiku. Takže nádej jestvuje.
Pán profesor je, samozrejme, dávno natočený. Čím žijete teraz? Posledné týždne...
Máme s Tomášom Hudákom a Kamilom Mikulčíkom rozhlasový zábavník, ten robíme každý mesiac, takže tým žijem priebežne stále. A snažíme sa vyvíjať nejaké nové relácie, lebo šoubiznis síce drhne, ale predsa len sa ešte hýbe.
Radšej humor píšete, alebo ho interpretujete pred kamerami či v rozhlase?
Písanie je odporná robota, lebo prázdny papier kladie odpor. Ale keď už sa mi v hlave utrasie, čo to vlastne píšem, potom je to radosť. V tom sa cítim doma najviac. Interpretácia je tá ľahšia časť. Ale či rozhlas alebo kamera? Do rozhlasu môžem chodiť aj v teplákoch a je s tým menej roboty. Kamera však ponúka viac možností. Obe sú rovnako fajn – v porovnaní so živým publikom a neúprosnosťou prítomného momentu.
