Pred časom sa vám podarilo pomerne radikálne schudnúť. Bolo náročnejšie začať zdravo a rozumne jesť, alebo sa viac hýbať?
Mne veľmi chutí, hlavne v noci. Ale je to zvyk a ten sa dá zmeniť – nie je to ľahké, ale nie je to nemožné. Horšie to je s pohybom. K tomu som si nevytvoril žiadnu extra lásku. Je to stratený čas, ktorý by sa dal využiť lepšie. Zmieril som sa ale s tým, že telo ho potrebuje a ja potrebujem telo, no tak tu máš, telo, choď si na špacír.
Ste vášnivý akvarista. Čím vás fascinujú práve rybičky či vodné živočíchy? Čistá terapia, keď sa na ne pozeráte?
Čo ja viem? Je to iný svet, iné podmienky prežitia ako na súši a mňa odmala fascinovali všelijaké divné, strapaté, zubaté a ostnaté tvory. Takže mám rybičky vyložene krásne, ako akary alebo endlerky, a potom všelijaké obludky, ako hrotočelec, bichir, pancierniček, rak a podobne. A terapia to je. Akvárko je zelené, ryby sú farebné, rastliny rastú, ale všetko má také príjemne pomalé tempo. Navyše, po všetkom chovanom ostávajú nejaké „kakance“ a tie rybacie – aspoň mne – smrdia najmenej.
Nakoľko vám vyhovuje život, ktorý posledný rok všetci žijeme úplne inak, ako sme boli zvyknutí?
Nevyhovuje. Chýbajú mi kamaráti. Dovolenky by som oželel bez mihnutia oka, ale na krčmy a kaviarne myslím každý deň. Minule som so zdesením zistil, že som sa doma úplne zhumpľoval – od januára som nepil!
A ako veľmi vám chýba stand-up, adrenalín s tým spojený, živé publikum...?
Keďže ja nie som až taký pódiový suverén, v istom ohľade je úľava, že tieto stresy mi opadli. Na druhej strane, kontakt so živým publikom je pre mňa náramne dôležitý kontakt s realitou, taká previerka toho, čo je vtipné. Pre humoristu je to ako posilňovňa – je to tak trochu upotené utrpenie, ale udržuje to dobrú kondičku.
V prvej časti druhej série Pána profesora ste nariekali, že decká sú hlučné... Doma sa vám ako darí vyrovnať s hlukom toho drobného stvorenia, ktorého ste sa nedávno stali otcom?
Nedivím sa nikomu, kto nechce mať nič spoločné s takými tvormi, ako sú malé deti. Veď tam neplatia základné medziľudské pravidlá – my ho kŕmime, prebaľujeme, robíme naňho budliky-budliky a ono nemá toľko chochmesu, že keď ho dáme do postele, aby na oplátku zaspalo? My naňho pekne a ono na nás stále vrieska? A to ani nebudem načínať móresy s vylučovaním. Vlastnú matku skropilo močom, vlastnému otcovi nakládlo do ruky! Aj by som sa pýtal, že čie vlastne je. Ale zbytočne, lebo cez prvú vlnu vzniklo.
