So súčasnými hudobníkmi, s otcami ktorých kedysi hrával karty a popíjal vínko, plánuje spolupráce. Aj po sedemdesiatke má totiž v talóne neuskutočnené sny.
Byť spevákom nie je práve najľahšie remeslo. Rozhodnutie Petra Stašáka venovať sa speváckej kariére malo aj iné úskalie. Mama z neho chcela mať farára: „Bola presvedčená, že veriaci človek musí byť slušnejší a lepší,“ spomína na mamu ôsmich detí, ktorá bola vo výchove konzervatívna a vďačí jej za to, že z neho vytesala gavaliera. „Keď niekto urobil niečo zlé, stalo sa to iba raz. Mama dbala na hygienické návyky, na stolovanie, na správanie sa k starším ľuďom…“ Napriek prísnej ruke nechala syna, aby išiel za osudom, ktorý si ho pritiahol. „Mama aj náš pán farár dúfali, že pôjdem študovať teológiu. No keď som vyhral medzinárodnú spevácku súťaž v Prahe a v jej porote sedel učiteľ košického konzervatória, ktorý ma hneď volal do školy, bola mama sklamaná. Povedala mi – choď na skúšky, aj tak ťa neprijmú.“ Jeho však prijali a začal študovať operný spev. „K spevu nás viedla všetkých, no nikdy si nepomyslela, že budem komediantom, ako to nazvala. Varovala ma, že komedianti nežijú dobre, rozvádzajú sa so ženami…“ Napriek tomu, keď prišli prvé vystúpenia, sedela v prvom rade a bola na syna hrdá. „Pyšne hovorila – to náš Peter spieva!“
S predtuchou neusporiadaného rodinného života sa však mama mýlila. „Minulý rok sme s manželkou dovŕšili 48. rok manželstva a poznali sme sa dva roky pred svadbou,“ vraví hrdo spevák. Spolu sú teda už vyše 50 rokov a podľa Stašáka to boli šťastné roky. „Najmä vďaka mojej manželke,“ dodáva. Ženil sa ako 22-ročný a priznáva, že jednoduché to vôbec nebolo. „Možno nátury našich ročníkov boli iné,“ zamýšľa sa, no zároveň vraví, že vo svojom okolí mal aj medzi rovesníkmi dosť veľa rozpadnutých a rozvedených vzťahov. „Manželstvá mojich kolegov boli vystavené veľkému nebezpečenstvu. Manželky boli často samy doma. Kým ich muži cestovali po svete, samy sa starali o deti. On si našiel frajerku, ona frajera... Aj to sa stalo, že muž sa vrátil vysmiaty s kufrom zo Škandinávie domov a žena otvorila dvere so slovami, že už sa zariadila inak…“ A práve za trpezlivosť je Stašák svojej manželke veľmi vďačný. Veď v čase svojej najväčšej slávy cestoval možno až priveľa. Odišiel do zahraničia, kde strávil aj 3-4 mesiace, niekedy v kuse aj trištvrte roka. Starostlivosť o dve dcérky a domácnosť tak bola výhradne na manželke. „Je to jej veľká zásluha, že sa zo samoty nezbláznila,“ hovorí s úctou. „Aj mne bolo smutno, bolo mi ľúto za domovom… Ale čo sa dalo robiť? Nepochádzam z takej rodiny, kde by mi povedali - kúpim ti byt, auto… Tak som chodil a zarábal som v zahraničí. Bol to prozaický dôvod, že ten, kto z rodiny mohol a mal tú možnosť, musel zarobiť a druhý partner musel vydržať. A moja manželka vydržala.“ Neznamená to, že sa nikdy nepohádali, alebo že by bola doma stále idylka. No ak aj mali medzi sebou hádky, vždy sa rýchlo udobrili. „Vravel som jej - aký je rozdiel, či sa začneš so mnou rozprávať zajtra alebo o tri dni? Aj tak sa musíš so mnou rozprávať, lebo ináč sa budeme musieť rozviesť. A dodnes sme sa nerozviedli.“
A i keď sa hudobníkom v momentoch ich najväčšej slávy fanúšičky vrhajú takmer do náručia, Peter sa nevere statočne vyhol: „Je pravda, že ženy niekedy hudobníkov až prenasledovali. Ja som žiadnu frajerku nikdy nemal, možno iní mali, ja nie. Je fakt iba na človeku, či tým nástrahám podľahne,“ hovorí s hrdosťou v hlase. Ak teda niečo v živote ľutuje, určite to nie sú nezrealizované zálety. „Človek dosť veľa vecí oľutuje, najmä pri tom rozcestovanom živote. Spätne mi je ľúto, že som si neužil deti, keď boli malé, v tom najkrajšom veku. A čo je mi fakt ľúto, že som nemal dostatok času pre rodičov.“
