Zaspomínala si na výnimočné chvíle svojho života a prezradila nám, prečo dostala od Ladislava Chudíka († 91) zhoršenú známku z hereckej tvorby, aj to, ako sa chodila na svoju lásku pozerať do kostola.
Prvá láska
Mala som asi jedenásť alebo dvanásť rokov. Počula som od starších dievčat hovoriť o chlapcovi, ktorý pobláznil každú z nich a bola som veľmi zvedavá, o koho ide. Počula som, že chodí pravidelne do kostola na večerné bohoslužby. Začala som chodiť aj ja a moja mama sa nestačila čudovať, aká som zrazu pobožná. Každý večer som chodila na litánie a stála som v kostole tak, aby som ho videla.
On si samozrejme všimol môj záujem, ale kostolné prostredie nedovoľovalo žiadnu komunikáciu. Tak sme len hľadeli na seba a mlčali. Po rokoch sme sa náhodou stretli v jednom kupé vo vlaku a dobre sme sa pobavili na tejto spomienke. Vraj on chodil tiež do kostola kvôli mne! Dúfam len, že nám to Pán Boh odpustil, veď sme v tom naozaj boli nevinne.
Prvá divadelná rola
Nebolo to bohviečo! Bol to síce veľký Shakespeare vo verši, partnerom mi bol skvelý Ivanko Mistrík na Novej scéne, ale kritika ma veľmi neprijala, skôr naopak. Vraj som na rolu Hero v hre Veľa kriku pre nič ešte primladá, že na ňu nestačím a tak ďalej…
V šatni som nad kritikou v novinách plakala, nešťastná som si vyčítala, že som opustila klavír, že zo mňa nikdy herečka nebude. Vtedy vstúpila dnu pani kostymérka, staršia skúsená divadelníčka. Keď videla a počula moje bedákanie, poznamenala: „Neplač! Vždy je lepšie začínať na spodnom schodíku, lebo máš kam vystúpiť. Z najvyššieho schodíka už môžeš len spadnúť dolu.“ Dodnes hlas pani Fojtíkovej počujem a s láskou na ňu spomínam.
