O Zdenke sa traduje, že je prísna. Je prísna aj na vás?
Pochopiteľne... A teším sa z toho, i keď vždy to nepadne vhod a nie je to príjemné, ale o tom to je, že človek musí na sebe pracovať. Ja som rád, keď mám pocit, že sa v niečom zlepšujem. Myslím, že každý človek, ktorý na konci dňa ide do postele s tým, že za sebou vidí nejaký splnený cieľ, tak sa mu lepšie zaspáva. To nie je len o cieľavedomosti a o ambicióznosti, súvisí to aj so zmyslom života, so šťastím ako takým. Keď prekonávame prekážky a dosahujeme ciele tvrdou prácou, ich dosiahnutie nás o to viac teší. Ale musím povedať dôležitú vec - Zdenka je prísna a náročná, ale v prvom rade hlavne na seba.
To o nej vieme tiež... V čom teda nepopustí?
Nepopustí v príprave, nech robí čokoľvek. Vlastne my sme sa aj zoznámili pri muzikáloch, ktorým sa venovala desať rokov. Bolo to pre ňu veľmi príjemné obdobie. Muzikály mala veľmi rada, ale teraz by nepripustila, aby v nejakej produkcii spievala. Je to činnosť, ktorá si vyžaduje kondíciu, a keď sa tomu venovala, príprava bola stopercetná. Teraz by sa k speváckemu účinkovaniu len tak neodhodlala, nechce robiť veci na 50 percent.
Zrejme ste aj vy počas pandémie trošku poľavili. Vo Fragile robíte perami bicie – aj ste si trošku od toho oddýchli?
Ja som vždy trénoval, keď som venčil psíka, a teraz, keď ho už nemám, som si odvykol. A musím priznať, že keď sme v septembri po covide robili pár koncertov, bolo cítiť, že nie sme v kondícii, rýchlejšie sme sa unavili. Všetko je iba vec cviku, len chcem upozorniť, že u nás je to také zradné - a klasickí muzikanti to majú ešte náročnejšie. Keď umelci kričia „zachráňte nás“, tak za tým nie je len ekonomický aspekt, ale aj fakt, že umelci sa svojej profesii venujú od detstva.
