V tom čase bola už slávna v Československu aj v zahraničí. 30. 11. 1980 sa na diaľnici z Brna do Bratislavy, pri návrate z koncertu stala tragédia, ktorá speváčku pripútala na vozík. Vraví sa, že čo vás nezabije, to vás posilní. Aké príznačné pre ženu, ktorá napriek neľahkému osudu rozdáva dodnes radosť svojim fanúšikom.
Keď v roku 1976 prijala talentovaná blondínka z Turian nad Ondavou ponuku Janka Lehotského pripojiť sa k jeho skupine Modus, možno netušila, do akých rozmerov sa rozvinie jej talent a sláva. V kapele sa okrem skvelých muzikantov v tom čase zišlo silné spevácke trio Gombitová – Lehotský – Žbirka, čo o niekoľko rokov neskôr, paradoxne, ovplyvnilo ďalší osud Modusu. Pretlak osobností v jednom hudobnom telese bol obrovský. Na jeseň 1980 sa už v kuloároch potichu hovorilo o rozpade kapely. Koncert v Brne bol posledným, rozlúčkovým vystúpením Modusu v zložení Lehotský, Gombitová, Žbirka, Lučenič, Hájek.
„Hrali sme 30. novembra 1980 v podnikovom klube Zbrojovky Brno. Bolo natrieskané, ľudia tlieskali, bavili sa. V šatni po koncerte sme si otvorili fľašu šampanského, ťukli sme si na rozlúčku, podali sme si ruky a popriali si veľa úspechov v ďalšej hudobnej tvorbe. Samozrejme, nepopieram, bola to smutno-rozpačitá situácia, ale tak to už v živote muzikantov chodí. O pár hodín bolo všetko inak...,“ spomína kapelník Janko Lehotský v knihe Vidíme sa čo nevidieť.
Do Bratislavy vyrazili pred polnocou, vonku bola strašná chumelica, všade záveje. V jednom aute sa viezli Žbirka s Lučeničom, v ďalšom Lehotský so zvyškom kapely. Marika cestovala s kamarátkou Andreou zo západného Nemecka. Každý išiel svojou cestou, pohrúžení do vlastných myšlienok. Žiaľ, Marika Gombitová do Bratislavy v tú noc nedorazila. Ťažká autonehoda, ktorá sa stala na zasneženej diaľnici, jej zmenila život. V slovenských aj v českých novinách vyšli správy, ktoré fanúšikom Modusu a Mariky Gombitovej vyrazili dych. Z ich obsahu mrazilo...
Štyri dni predtým
Ján Winkler bol v tom čase vysokoškolákom. „Som stavebný inžinier, no hudba je môj celoživotný koníček. V mladosti som mal aj oficiálne diskdžokejské skúšky. Počas vysokoškolského štúdia som pôsobil na študentskom domove Juraja Hronca, tzv. Bernoláku, kde som robil v Rádiu Bernolák. Moderoval som hitparádu, ktorá sa volala RB Rebrík. Popri práci v rádiu som robil rozhovory s kapelami,“ spomína dnes sympatický fanúšik Mariky, ktorého ďalším životným koníčkom je pesničková súťaž Eurovision Song Contest a v rokoch 1994, 1996 a 1998 robil dokonca predsedu slovenskej Eurovíznej poroty.
Len štyri dni pred Marikinou autonehodou sa so speváčkou stretol na koncerte v bratislavskom Bernoláku. „Modus tam mal dva koncerty, 25. a 26. novembra. Bolo vypredané. Čo má pred očami pri spomienke na tento koncert? „Aj keď je to už 40 rokov, stále vidím Marikinu bezprostrednosť. Bernolák mal nízke, hádam 40 cm pódium, takže bola v tesnej blízkosti s publikom. Bolo vidno, ako si koncert užíva, perfektne sa bavila. Pobehovala na pódiu medzi hudobníkmi, spievala, tancovala. Vtedy si nikto nepomyslel, že o štyri dni bude všetko inak,“ vzdychne si pán Winkler, pre ktorého je najobľúbenejšou pesničkou z Marikinho repertoáru hit Adresa ja, adresa ty.
