Bezprostredne po 17. novembri vznikli hnutia Verejnosť proti násiliu a Občianske fórum. Medzi tých, ktorí stáli pri zrode Nežnej revolúcie na Slovensku, patril aj výtvarník Peter Horváth (71). Bol medzi umelcami a osobnosťami spoločenského života, ktoré sa 19. 11. zišli v bratislavskej Umeleckej besede, kde sa rodila zmena.
V reakcii na pražské udalosti zo 17. novembra sa v nedeľu, 19. novembra 1989, zišlo v bratislavskej Umeleckej besede približne tristo umelcov, intelektuálov a osobností spoločenského života. Medzi nimi výtvarníci Peter Horváth, Miroslav Cipár, Ladislav Čarný, Daniel Fischer, Jozef Jankovič, Ľubomír Longauer, Vladimír Kompánek, Karol Lacko, Rudolf Sikora, spisovateľ Ľubomír Feldek, režisér Martin Hollý a ďalší, aby podporili pražský štrajk. Na tomto zhromaždení padol návrh na vytvorenie politického hnutia a zároveň vzniklo aj jeho pomenovanie – Verejnosť proti násiliu.
„Výtvarná komunita bola najrevolučnejšia z umeleckých komunít. Výtvarníci boli slobodní ľudia. My sme nefigurovali v žiadnych zväzoch, bola tvrdá normalizácia. Konceptuálnych výtvarníkov, ktorí boli avantgardou a nerobili poplatné výtvarné umenie, odstavili. Mohli sme síce tvoriť, ale nemohli sme vystavovať. Postihlo to najmä generáciu výtvarníkov predo mnou, ja som bol vtedy ešte mladý, nestihol som sa ešte etablovať, a už som bol vyautovaný,“ spomína Peter Horváth.
Stretnutie v roku 1968
S maliarom, ktorý dnes predáva svoje obrazy na bratislavskom Hlavnom námestí, sme sa stretli v jeho byte v centre mesta. Kam sa človek pozrel, tam narazil pohľadom na obrazy. V tomto domácom ateliéri sme sa vrátili do dávnej minulosti, do roku 1968, keď ešte ako osemnásťročný študent brigádoval v Nemecku. „Po maturite som tam istý čas pracoval vo vinohradoch, aby som si zarobil na cestu do Paríža, mekky výtvarníkov.
To bola chvíľka, kedy sa dalo ísť von, za hranice Československa,“ vysvetľuje pán Horváth, „Šesťdesiate roky boli na Slovensku z hľadiska výtvarného umenia zaujímavé. Zoberte si napríklad, že keď bola v New Yorku výstava najväčšej avantgardy, na druhý rok bola v Bratislave a v Piešťanoch. To málokto vie! Vystavovali tam mladí výtvarníci, ktorí sa neskôr stali svetovými hviezdami výtvarného umenia!“ Tvrdí, že za veľa vecí v živote vďačí náhodám.
„V roku 1968 som v Paríži stretol maliara Ruda Sikoru, ktorého som dovtedy osobne nepoznal. Práve končil Vysokú školu výtvarných umení. Keď som mu povedal, že presne viem, čo vystavoval počas štúdia na škole, tak skoro odpadol. Odvtedy sme boli veľkí kamaráti. Keď prišiel november 1989, jasné, že sme to spolu rozbiehali.“
