Aká bola vaša cesta k športu?
Začalo sa to ešte v detstve. Bola som veľmi hyperaktívne dieťa a mamina chcela, aby som nadmerné množstvo energie využila v nejakom športe. Mala som sedem rokov, keď ma prihlásila na hádzanú. Na začiatku som tam len tak pobehovala, ale potom ma to začalo baviť a hádzanú som hrala do 14 rokov.
Kedy vystriedala hádzanú atletika?
Keďže ma bavil šport, ešte na základnej škole ma mama prihlásila aj do atletickej triedy a tam sme chodili na rôzne preteky. Na súťaži Hľadáme nových olympionikov som na okresnom kole dobehla veľmi tesne druhá. Potom za mnou prišiel môj súčasný tréner Peter Žňava, ktorý mi povedal, že si ma všimol a či by som nechcela skúsiť trénovať atletiku, že by to bolo fajn. Stála pri mne stará mama, ktorá hneď odpovedala, že nie, lebo už hrám hádzanú. Chvíľku ju prehováral, že sa to dá aj popri tom a dal nám svoje telefónne číslo. Večer som sa o tom rozprávala s mamou a dohodli sme sa, že to skúsim. Občas som sa tam teda ukázala, občas nie. Nebola to láska na prvý pohľad. (smiech)
Kedy vás to začalo baviť?
Až postupne. Hneď po roku trénovania v roku 2013 prišiel prvý úspech, stala som sa majsterkou Slovenska vo viacboji a celé sa to začalo otáčať v prospech atletiky, na hádzanú sa mi už veľmi nechcelo chodiť, pretože atletika sa stala mojou vášňou. Prišlo teda rozhodnutie, že nebudem robiť súčasne dva športy.
Hneď ste sa venovali prekážkam?
Najskôr som behávala dlhšie trate, 600 a 800 metrov, robila som aj viacboj. Bol to vlastne taký všeobecný rozvoj. Od dlhých tratí som prešla na šprint a neskôr k prekážkam.
Nie je to náročné, behať a ešte aj skákať cez prekážky?
Nie, mňa to baví. V atletike mám rada každú disciplínu, ale našla som sa v behu cez prekážky. Je to výzva na 400 metrov prebehnúť desať prekážok bez chyby.
V roku 2016 ste skončili piata na juniorských MS vo Fínsku. Aký to bol pocit?
Bolo to pre mňa veľké prekvapenie, že som sa takto umiestnila, lebo to bol môj prvý veľký medzinárodný úspech na vrcholovom podujatí. S trénerom sme si po rozbehoch povedali, že by som mohla postúpiť do semifinále, a to sa potvrdilo. Tak som do toho dala všetko, snažila som sa bežať čo najrýchlejšie a semifinále som vyhrala. Zabehla som ho za 57,22 s, čo bol slovenský a zároveň môj osobný rekord. Bola som teda nadšená, a tak som išla do finále s pocitom, že za každé umiestnenie budem vďačná. Dobehla som piata.
Keď dobehnete a ste spokojná s výkonom, voláte hneď s nadšením domov?
Chvíľku mi trvá, kým si to vlastne uvedomím, porozprávam sa o tom s trénerom... Takže keď sa upokojím, volám domov. Naši to ale vždy pozerajú, takže už vedia výsledok. Mamina vie, že nevolám hneď. (smiech)
