O všetkom možnom, ale aj o výčitkách, že nie je dosť pracovitý. Hovorí človek, ktorý sa postaral o zábavu niekoľkým generáciám Slovákov i Čechov...
Umelci veľmi nepoznajú, čo je to dôchodok, nenastáva u nich ten radikálny prechod od plného pracovného nasadenia k ničnerobeniu. To je vo vašom prípade dobre či zle?
Pre mňa je to dobre, pretože prechod do dôchodku by znamenal, že by som z jedného dňa na druhý prestal pravidelne hrať divadlo. Navyše sa stále, hoci som dôchodca už dvadsať rokov, veľmi teším, keď mám voľný deň. A keby som mal všetky dni voľné, nemal by som sa na čo tešiť.
Dokážete zabiť deň aj ničnerobením, pozeraním z okna, polihovaním, sledovaním správ?
Áno, ničnerobenie je moja celoživotná špecialita. Z okna sa už nepozerám. Keď som bol malý chlapec a bývali sme na Dunajskej ulici, díval som sa z okna rád a počítal som s ceruzkou v ruke, koľko áut prejde okolo za hodinu. Keď bola veľká premávka, prešlo ich aj päť. Teraz by som to už zratúvať nestihol, na tej našej ulici je príliš rušno.
Aj vás to potom mrzí, keď máte takýto deň bez užitočnej aktivity?
Neustále ma to trápi, že nie som dosť pracovitý, že som lenivý. Ale neviem s tým nič urobiť.
Pracujete výrazne menej ako povedzme pred desiatimi-dvadsiatimi rokmi?
Výrazne nie, ale trošku menej. Tak to vyplynulo zo situácie, nič som neplánoval. Keď som bol mladší, najmä som viac kvôli práci cestoval.
