Hovory Danka a Zsuzsovej
Dohadovanie na stretnutí
Danko: Jasne, jasne. Ste vy prípad.
Zsuzsová: Ja? Ten pravý sa ozval
D: Už tri roky.
Z: Pochváľte sa. Vy ležíte, priznajte sa.
D: Áno, teraz pozerám telku, som si ľahol.
Z: No počujem.
D: To jak môže byť počuť?
Z: Lebo taký hlas počuť, že niekto vodorovne.
----------------
D: (...) Hlavne, keď je toho strašne veľa. Na nervy. Stále akoby sa to stupňovalo s tými ľuďmi. Akoby im prepínalo niektorým.
Z: Keď ste sa dal do blázninca, tak sa nečudujte.
D: Pokecáme v pondelok. Teda dúfam. To vydá, že prídete, dobre?
Z: Nestrašte. Musí. Tak sa teším. Len mi to nezrušte vy.
D: Ne, ne, ne. Dohoda, platí všetko. Majte krásne sníčky a potom v pondelok o siedmej, dobre?
Z: Dobre. O siedmej. No ja tak ju tam hádam vyhodím skôr.
----------------
Z: Dobre, ale ja nechcem ísť na žiadne verejné miesto ani nič.
D: Čo ste. Ani ja. Ja tak teda fakt môžem chodiť ani do bufetu, dobre?
Z: Vy ani nemôžete byť sám.
D: Ale môžem, nemôžem. Nebojte sa, všetko si zariadim.
Z: Dúfam, lebo nerada by som mala nejakú onú, neželanú asistenciu.
D: Nebojte sa.
Z: Spolieham na vás.
D: Krásne sníčky, dobrú nocku.
Z: Aj vám, papa.
Danko ide do Poľska
Z: Som sa chcela spýtať, ako ste na tom, lebo máme už len dva týždne.
D: Zle som na tom. Lebo teraz som furt niekde v zahraničí. Stále niekde behám, lietam jak oné.
-----------
D: Som uštvaný. Už akurát idem ľahnúť, lebo ráno vstávam o piatej. Idem do Poľska, takže musím sa dať do poriadku.
Z: Ježiš Mária. O piatej? Tak to nezávidím.
D: Tak sa vyspinkajte, dobre? Dobrú nocku a napíšeme si, keď pôjdete. Keby dačo bolo treba pomôcť, tak napíšte.
Z: Aký zlatý, ďakujem.
