Pred pár rokmi ste sa pustili do doktorátu na VŠMU. Už budete končiť?
Áno, teraz som urobil malú dizertačku a budúci rok by som to mal ukončiť.
Prečo ste sa na to dali? Hereckú kariéru máte dobre rozbehnutú, zrejme sa nenudíte...
(smiech) V prvom rade mám veľký rešpekt k učiteľom. Môžu najviac ovplyvniť životy mladých ľudí, ich myslenie. Učiteľ je jedna z najdôležitejších profesií v našej spoločnosti, mali by sme im dať všetok rešpekt a patrične ich ohodnotiť. Stále za nimi stojím, keď si žiadajú vyššie platy. Stretol som sa na svojej bývalej základnej škole v Krompachoch s pani učiteľkami, ktoré mi hovorili, že vlastne rodičia sa čudujú, prečo chcú viac peňazí... Pritom, človek, ktorý sedí za pultíkom u mobilného operátora, zarába viac. Tým nechcem znižovať žiadnu profesiu, ale učitelia sú zodpovední za celú budúcu generáciu. Zdá sa mi to choré. Pokiaľ ide o moju doktorandúru, najskôr musím urobiť výskum, a už len to, že musím niečo nové hľadať, s čím som doteraz nemal skúsenosť, je pre mňa výzva. Som taký človek, ktorý sa snaží komplikovať si život, lebo viem, že potom som efektívnejší. Je to zaujímavé dobrodružstvo, ktoré ma zároveň ovplyvňuje v mojom herectve. A moja základná motivácia stať sa pedagógom je, že ma to veľmi baví. Chcel by som raz študentom veľmi jednoducho povedať veci, ktoré keby mne niekto v ich veku povedal, veľmi by mi pomohli v profesnom živote.
Kým vy sa herecky naplno realizujete, vaša manželka, Ivana Kuxová, je už niekoľko rokov na materskej dovolenke. Nevidíte na nej, že by si to s vami už aj vymenila?
Ono v prvých dvoch-troch rokoch života dieťaťa je matka veľmi dôležitá. Ivka si to veľmi uvedomuje a ja som veľmi rád, že je taká, aká je. Robí to z najhlbšieho presvedčenia, že tým deťom dáva svojou prítomnosťou najviac, čo môže. Je to mnohokrát naozaj ťažké, hlavne teraz, keď už máme dve deti. Samozrejme, keď mám voľno, snažím sa pomáhať, ale keby sme si to vymenili, tak fakt neviem, či by som bol schopný robiť to s takou bravúrou a tak dlhodobo. (smiech) Neviem si to naozaj ani len predstaviť.
Čo hovoria vaše platničky na to, že už musíte dvíhať dve deti?
Áno, je to niekedy zaujímavé... Na mne je navyše, aby som dvíhal hlavne toho staršieho. (smiech) Našťastie som sa už naučil dvíhať aj veľmi ťažké veci bez toho, aby sa mi niečo stalo. Robím ashtanga jogu, ktorá mi pomáha a na celú vec sa pozerám aj z trochu iného hľadiska. Som úplne stotožnený s tým, že podobné problémy sú aj psychosomatického pôvodu. Takže keď ma začne bolieť chrbát, rozmýšľam o tom, kde by som mal v hlave od čoho upustiť, od akých myšlienok.
Rola otca je tá najkomplikovanejšia vo vašom živote?
Keď som hovoril o tej pedagogickej činnosti, tak som si uvedomil, koľko chýb robím pri výchove. Pekne sa rozpráva, ako by to malo byť, ale v tých najkonkrétnejších situáciách je to niekedy ťažké. Dôležité je hlavne ustrážiť si, aby človek veci neriešil sebecky. Ukočírovať emócie, aby pre deti nevytváral nejaké traumy. Navyše je problém, keď majú partneri rozdielne názory na výchovu. Dôležité je rozprávať sa o tom, vedieť ustúpiť a nechať si poradiť. Otcovstvo je ťažká rola, človek by v ňom nemal robiť chyby.
Horná Dolná je zrejme vaším najdlhším hereckým projektom. Tešíte sa stále rovnako na nakrúcanie v Novej Lehote?
Mám pocit, že je to stále robota za odmenu. To prostredie je krásne, všetci kolegovia sa môžeme na seba spoľahnúť, pomáhame si. Je tam naozaj zábava a myslím, že práve vďaka kolektívu je ten seriál taký, aký je. Má v sebe energiu, ktorá prechádza aj na divákov.
Úplne iná herecká robota je monodráma Moral Insanity, ktorú ste naštudovali v Prešovskom národnom divadle. Rozpráva o xenofóbii i šovinizme. Cítili ste potrebu povedať ľuďom aj niečo zásadnejšie?
Áno. Najskôr to bola potreba profesijne sa niekam posunúť, preto som si vybral žáner monodrámy, a potom prišla aj daná téma, ktorú sme s režisérkou Júliou Rázusovou spracovali. Je to celé trochu aj moja osobná vec, vyrovnávanie sa s prostredím, kde som vyrástol. Je veľmi dobrý pocit, keď človek na javisko prináša niečo, za čím si stojí a čo je jeho názor.
Hovoríte, že sa takto vyrovnávate s prostredím, kde ste vyrástli. Myslíte Slovensko vo všeobecnosti?
Myslím Slovensko, Európu, ale aj Spiš, kde som sa narodil. Často si v Bratislave neuvedomujeme, aké problémy tam ľudia majú. Je to vzdialené. Hlavne politici by sa mali zamyslieť nad tým, že svet je aj inde ako v Bratislave a mali by začať riešiť skutočné problémy ľudí a nie nezmyslené škriepky medzi liberálmi a konzervatívcami, ktoré nemajú na reálny život žiaden dopad.
Nediskvalifikuje vás v tomto zmysle postava Lacka, cez ktorú vás pozná väčšina Slovákov? Dokážu ľudia z vašich úst, úst komika, počúvať aj vážne veci?
Nemám úplne spätnú väzbu od ľudí, ktorí išli na Lacka a prišli na túto monodrámu. Ale myslím, že v prvom rade, ak ma nemali možnosť vidieť niekde inde v divadle, tak im napadne, že aha, tento človek asi vie zahrať aj niečo iné. (smiech)
Pred dvomi rokmi ste účinkovali v šou Tvoja tvár znie povedome a dokonca ste ju vyhrali. Ťažíte ešte aj teraz z tejto skúsenosti?
Určite. Do konca života to podľa mňa bude patriť medzi skúsenosti, ktoré mi obohatili pracovný, ale aj ľudský život. V tempe, v akom sa to robilo, som musel ísť za svoje hranice, fyzické aj mentálne. Navyše na základe Tvojej tváre som bol oslovený do muzikálu Kubo, ktorý je veľmi úspešný a vyzerá to, že budúci rok budem aj v ďalšom muzikálovom projekte, čomu sa vôbec nebránim. Skĺbiť tanec, spev a herectvo je veľmi ťažké a čím viac toho herec môže urobiť, tým lepšie. Dnes je trend, že herec by mal zvládať všetko. Ak sa na to pozrieme z globálneho hľadiska - niektorí herci hrajú svalnatých akčných hrdinov a keď ich počujete spievať, tak odpadnete a keď ich uvidíte tancovať, odpadnete druhýkrát. Nechcel by som sa však vyprofilovať ako muzikálový herec, sú omnoho lepší ako ja. (smiech)
Darí sa vám ešte toľko chodiť po horách ako kedysi?
Je veľmi dôležité chodiť do prírody, aby si človek uvedomil, aký je malý, nachytať tam trochu pokory. Keď idem domov, na Spiš, tak vždy aspoň na chvíľu vybehnem do lesa. Snažím sa aspoň dvakrát ročne vybehnúť na jedno-dvojdňovú túru. Je toho veľmi málo, ale teraz sú tu skrátka iné priority.
