Málokto by za jej veselou tvárou hľadal peklo, ktorým si prešla vo svojich tínedžerských rokoch. Potom, ako jej v 14 rokoch zlyhali obličky, takmer zomrela.
V čase, keď si jej rovesníci užívali diskotéky a zábavu s priateľmi, Janka bojovala s únavou a bolesťami. Vtedy ešte študentka osemročného gymnázia netušila, čo sa s ňou deje. Na krutú diagnózu od lekárov však nezabudne do konca života. „Mala som len 14 rokov, keď mi zlyhali naraz obe obličky. Vôbec mi nedochádzalo, že môžem umrieť,“ priznáva sympatická Bebravčanka, ktorú priviezli na jednotku intenzívnej starostlivosti na bratislavských Kramároch v hodine dvanástej.
„Bola som v bezvedomí a okamžite ma museli napojiť na dialýzu a voperovať mi katéter,“ dodáva ťažko skúšaná žena, ktorej operačný zákrok museli vykonať bez anestézy. „Lekár mi povedal, že umŕtvenie by som neprežila. Došlo mi to, až keď mi rezal skalpelom do hrude,“ opisuje hororový zážitok. Tínedžerka mala hladinu kreatinínu v krvi 1 500, pričom ideálna hodnota má byť 70.
Prognózy a nádej na vyliečenie mladej študentke komplikovala jej krvná skupina AB Rh-, ktorú má iba 5% populácie. Za dialýzou, ktorá ju oberala o samu seba, dochádzala až 126 kilometrov do hlavného mesta. „Odvápňovali sa mi kosti a vážila som 35 kíl,“ priznáva žena, ktorá napriek trápeniu pokračovala v štúdiu a stále verila v zazvonenie telefónu, ktorý mal oznámiť nájdenie vhodného darcu.
Roky plné bolesti
Po strastiplnej a náročnej liečbe sa rúcal študentke život pod rukami. „Vyzeralo to, že zostanem na vozíku, pretože nohy ma nevládali držať,“ priznáva Janka, ktorá si v tom čase priala zaspať a nezobudiť sa. Napriek tomu, že sa v roku 2004 našiel vhodný darca, radosť netrvala dlho. Tri dni po transplantácii obličky u Janky nastúpili problémy s močovodom a silný zápal pľúc sprevádzaný vysokými teplotami. „V horúčke 41 stupňov ma museli operovať, dokonca ma resuscitovali. Všetko tkanivo obličky nahradil hnis a musela som sa pozviechať z otravy krvi,“ spomína si na slová sestričky o prebudení.
Nádej v podobe krížovej transplantácie
Rok 2007 bol pre mladú študentku a jej rodinu vykúpením. Vďaka možnosti krížovej transplantácie sa našiel vhodný manželský pár, s ktorými boli ako genetickí príbuzní. „Otcova oblička sa hodila pánovi Stankovi a oblička jeho manželky Kvetky zasa mne,“ priznáva Janka. Hoci mal pán Slamka vyššie šance na úspech ako Janka, ktorej život strpčovali protilátky, obaja sa snažili zabojovať o nový život. „Keď som sa prebrala, zisťovala som, či všetci žijú,“ spomína na chvíle po transplantácii ťažko skúšaná žena, pre ktorú to nebol ani zďaleka koniec.
Obom obdarovaným totiž prestala oblička fungovať po týždni, čo malo za následok náročnú liečbu a zmenu krvnej plazmy. „Ležala som na intenzívke napojená na infúzie. Po mesiaci som odchádzala domov s fungujúcou obličkou, ktorá je už moja,“ priznáva s úsmevom Janka, ktorá s darovanou obličkou žije už dvanásť rokov. „Vôbec ma nezaujímajú štatistiky, pretože vediem plnohodnotný život, veľa pracujem aj cestujem,“ hovorí sympatická hnedovláska, ktorej zdravotné ťažkosti pripomínajú iba dve ranné tabletky.
So svojou darkyňou a jej rodinou má Janka rodinný vzťah. „Pre Kvetku som ako druhá dcéra a pre mňa to veľa znamená. Mám v sebe kúsok z nej a to nás spája,“ priznáva s úsmevom. Na margo antikampaní spojených s darcovstvom orgánov má Janka jasný odkaz pre každého. „Každý sa podľa nej musí rozhodnúť sám, bez ohľadu na okolnosti. Som za to, aby sa rozšírilo darcovstvo obličiek od žijúcich darcov. Je to ten najväčší dôkaz lásky,“ priznáva majiteľka predajne zdravej výživy.
Darcovia musia mať zhodu
Zuzana Žilinská, lekárka
Ide o výmenu darcov medzi dvoma pármi, kde u oboch párov darca - príjemca nie je možná priama transplantácia, pretože sú nekompatibilní pre nezlučiteľnosť krvnej skupiny, vážnu imunologickú nezhodu či pozitívnu krížovú skúšku. Samotné transplantácie prebiehajú štandardne, po dôkladnom vyšetrení darcov a príjemcov.
