Jej hrôzy si však viacerí pamätajú dodnes. Sviečky vďaky sa 8. mája rozhoreli nielen v domácnostiach pamätníkov tejto strašnej historickej udalosti, ale aj na cintorínoch a pomníkoch padlým vojakom, ktorí pomohli poraziť fašizmus.
Košice
Prežil som koncentrák
Dôchodca Oskar Winkler (78) sa narodil v Starej Ľubovni a na vlastnej koži zažil odvlečenie aj teror v koncentračnom tábore. Keď mal štyri roky, so svojou rodinou sa musel skrývať v lesoch pred nemeckými vojskami. „V jednom bunkri nás bolo 20 ľudí. Niekto nás však prezradil. V roku 1944 nás gardisti našli v úkryte a deportovali do koncentračného tábora Bergen-Belsen v severnom Nemecku pri Hannoveri,” spomína Oskar. Otca mu zabili priamo v lese, matka skonala po útrapách v koncentračnom tábore.
„Nedalo sa s tým vyrovnať. Prežil som na úkor mojej mamy. Všetko, čo našla pod zub, dala mne. Nakoniec zomrela a ja som prežil,” hovorí Oskar s tým, že dodnes má v pamäti vyryté nemecké povely a pokyny. „Bolo to neustále nočné budenie, státie na nádvorí v daždi, zime či snehu a nekonečný smrad z rozkladajúcich sa tiel. Tie sa po januári 1945 už ani nepochovávali. Mŕtvoly ležali v radoch na sebe, a aj keď bola zima, to mäso začalo po týždňoch hniť,” opisuje. Oslobodenie prišlo 15. apríla, keď do tábora vtrhla anglická armáda.
Po skončení vojny ostal Oskar Winkler bez rodičov, prežil len vďaka obetavosti svojej tety. Pri pohľade na dnešný politický a spoločenský vývoj len so zármutkom krúti hlavou. „Je pre mňa nepochopiteľné, že niekto v okolí Kremničky či Banskej Bystrice dnes dokáže hlasovať za extrémistov. Buď ich rodičia boli gardisti, alebo sú úplne naivní. Ale takí môžu byť len ako deti do 12 rokov, potom by už mali začať život chápať,” zakončil.
Zvolen
Bála som sa lietadiel
Uctiť si padlých vojakov prišla aj so svojou dcérou Martou (56) a pravnučkou Laurinkou (5). „Oni majú vlastne teraz sviatok, preto sme tu a zapálili sme im aj sviečku. Určite si zaslúžia našu úctu, veď bojovali za našu slobodu,“ hovorí Marta. Jej mama zažila vojnu na vlastnej koži. „U nás to, našťastie, nebolo najhoršie. Vojaci sa správali slušne a nerobili zle. Ako deti sme boli zvedavé. Po oslobodení sme boli veľmi šťastní. Najviac som sa bála, keď nám nad hlavami lietali lietadlá. Schovávali sme sa. Museli sme zakrývať aj okná. Nebola to dobrá doba a verím, že sa to už nezopakuje,“ zaspomínala si na život počas 2. svetovej vojny Marta Surová.
Bratislava
O vojne vie z rozprávania
Na bratislavský Slavín prišla študentka Simona (23). Hoci jej pradedo nemal na sovietskych vojakov peknú spomienku, k ich pamätníku položila kvety. „Prišla som si uctiť pamiatku vojakov, pretože si to naozaj zaslúžia. Môj pradedko Ján Paľovčík takmer zomrel v čase, keď Rusi bombardovali dedinu Sliepkovce (okr. Michalovce), v ktorej býval,“ vraví Simona, ktorá prerozprávala jeho príhodu z vojny.
„Keďže blízko Sliepkoviec bolo letisko, tak tam Rusi bombardovali. Pradedo zobral kone a uviazal ich o stromy v lese, aby mu ich Rusi nevzali, a voz zakopal do zeme. Keď prišli Rusi, chceli mu kone aj voz vziať, ale povedal, že nič nemá. Vojaci sa mu vyhrážali, že ak ich nájdu, tak ho zabijú. Kopali na mieste, kde to schoval. Nič však nenašli a pradeda od smrti delili len tri lopaty,“ uzavrela.
