Jednou z takýchto dvojíc je aj náš významný spisovateľ, novinár a politik Jozef Miloslav Hurban a prvá slovenská herečka Anička Jurkovičová. Keď Hurbanovi poslanie kázalo, aby si vybral medzi láskou a národom, rozhodol sa pre svoju milú a stal sa tak rebelom svojej doby. Porozprávame vám príbeh komplikovanej lásky, ktorá môže byť ešte dnes inšpiráciou pre mnohé páry.
Bojovníčka za emancipáciu a obranca národa
Anička bola rebelkou už od malička. Otec ju vychovával v duchu pokroku. Ako vlastník Nitrianskeho ochotníckeho divadla jej vždy hovoril, že práve herecké umenie buduje u ľudí lásku k národu a ku vzdelaniu. Aničke však divadlo prinieslo aj iný druh lásky. Jej budúceho manžela, ktorého zaujala najmä svojou emancipáciou a odhodlaním. Žena jej postavenia podľa spoločenských zvyklostí tej doby rozhodne nemala čo robiť na pódiu. Herečky boli totiž považované za ľahké ženy.
A takáto reputácia ju potom aj prenasledovala. Často bola terčom vyhrážok a ohováračiek. Kolovalo o nej, že hrá iba kvôli vydaju. No bola tiež mnohými obdivovaná. Okrem Hurbana aj jeho spolubojovníkmi – členmi slovenského národného hnutia, ktorí sa v divadle združovali. Pred Hurbanom sa do nej zamiloval nejeden náš známy básnik, počínajúc Jánom Franciscim. Aničku jeho šarm zaujal tiež. Nečudo, veď jeho pseudonym bol pekný Janko. Lenže krásavec nemal v krvi toľko rebélie, ako Jozef Miloslav Hurban, a nakoniec dal predsa len prednosť boju za národ.
Hurban však Aničkinej vnútornej sile a krásnej tvári odolať nedokázal a využil príležitosť. Po tom, čo mu Anička porozprávala o svojom romániku s Franciscim, priznal jej svoje skutočné city, ktoré herečka nakoniec opätovala. To, samozrejme, medzi mladým Hurbanom a Franciscim vyvolalo rivalitu. Keď si Francisci uvedomil, že prehral, svojej láske venoval rozlúčkovú báseň: „Letela, letela, uletela páva, pri mojom dievčatku už iný sedáva.“
Teraz si možno želáte, aby ste žili v tejto dobe kvetnatých slov a okázalej romantiky, no Jánove verše jeho bývalej láske neboli vždy len prívetivé. Aničku v inej básni tvrdo varoval pred vzťahom s mladým bojovníkom za národ Hurbanom. Napísal: „Nezvábiš ho okom, nezvábiš vnadami, nepohneš ho žiaľom, nepohneš slzami. Jeho srdce mramor, tvrdšie od mramora, jeho duša priepasť hlbšia je od mora“. Varovanie však bolo zbytočné. Aničku už od vzťahu s významným slovenským dejateľom žiadny verš ani ohováranie neodradili.
Aničkina svadba, Hurbanov pohreb
Hurban síce lásku svojej vysnívanej ženy vyhral, no mnoho filmov a kníh je nám dôkazom, že rebélia si vo vzťahu vyžiada svoju daň. Láska Aničky a Jozefa nikdy nezoslabla, no nebola ani jednoduchá. Už na začiatku im stála v ceste prekážka. Vedúca osobnosť slovenského národného hnutia štúrovcov Ľudovít Štúr bol tvrdo proti vzťahu jeho spolubojovníka s mladou herečkou. Ich svadbu dokonca nazval „Hurbanovým pohrebom“. Hurban však vo svojom súžití s Aničkou nevidel prekážku, naopak, bola jeho silou a oporou. Jej snaha motivovať mladé ženy, aby vystúpili na divadelné pódiá, inšpirovala jeho vlastný boj proti maďarizácii.
Ľudovít Štúr čoskoro sám pochopil, že Anička nebola prekážkou v ich boji za národ. So Štúrovým požehnaním teda manželia spokojne žili na fare v Hlbokom. No len do momentu, kedy po zverejnení žiadostí slovenského národa na revolucionára Hurbana vydali uhorské úrady zatykač. Od rokov 1848 a 1849 už pár nečakalo priveľa šťastia. Hurban kvôli svojmu poslaniu veľa cestoval, Anička sa zasa istý čas ukrývala na Morave, v Prahe a vo Viedni. No ani odlúčenie a problémy ich nedonútili vzdať sa svojho vzťahu. Osobný kontakt si vynahrádzali dopismi. Anička musela čeliť strachu z toho, či sa jej manžel ešte niekedy vráti a v spoločnosti sa šírili mnohé chýry o Hurbanovom živote. Keď ešte Anna žila na fare a na Hurbana bol vydaný zatykač, postavili pred farou šibenicu, kam dovliekli dobitého muža. Až pri druhom pohľade Anna zistila, že to nie je jej manžel ale ich kočiš.
Príbeh Aničky Jurkovičovej a Jozefa Miloslava Hurbana sa končí smutne a nespravodlivo. Keď Hurban v roku 1 888 zomrel, úrady jeho vdove zakázali svojho muža pochovať so cťou v strede cintoríne v Hlbokom. Zakopali ho na nedôstojnom mieste pri plote, kam zakázali vstup verejnosti, dokonca aj Aničke a jej deťom. „Besnota chujavina šla tak ďaleko, že múrom žandárov obkrúžila cintorín, aby ani duša neprešla cez bránu či nízky múr. Ba ani na päťdesiat krokov od múru nesmeli stáť ľudia a pozerať na cintorín. Žandári odohnali i ženu a deti oslávencove, keď chceli dívať sa z poľa na pomník. Jedným slovom hovädskú brutalitu páchal biedny inštrument vládnej vôle...“ píše o nespravodlivosti jeden z Hurbanových a Aničkiných synov. Možno ho poznáte z literatúry. Jeho meno je Svetozár Hurban Vajanský.
V čom nám môžu byť Anička a Jozef inšpiráciou?
- Spoločne boli silnejší, ako každý zvlášť. Jozef Miloslav Hurban o svoju láske k Aničke raz povedal, že mu dáva silu orla.
- Popri Hurbanovom boji za národ a Aničkinej podpore ženských práv stíhali byť rodičmi na plný úväzok. Dohromady mali 9 detí.
- Ich srdečná korešpondencia sa nevyrovná ani dnešným najromantickejším SMS-kám. „Anička moja, anjel môj! Píšem Ti po dlhom mlčaní. Daj Boh, aby Ťa tieto riadky našli v dobrom zdraví, Teba i synka i všetkých Vás, na ktorých si tak často spomínam,“ píše J.M.Hurban svojej láske z chorvátskeho Záhrebu.Anička mu zasa pri inej príležitosti opisuje, ako veľmi by svojmu milému chcela poslať krabicu plnú kvetov, aby si spomenul na vôňu ich spoločných chvíľ.
