Pripadlo na sobotu 4. novembra, udalosť však oslávili inak, ako by si asi boli priali. Deň sa skončil bilanciou dvoch mŕtvych a desiatich zranených.
Dobrovoľný hasičský zbor kráľovského mesta Trnava sídlil v danom čase na radnici. K miestu tragickej udalosti to mali hasiči odtiaľ len niekoľko desiatok metrov, takže mohli byť pri večernom výbuchu, ktorý sa udial v dome firmy Smékal & syn (dnes známom ako mliečny bar alebo Pracháreň) takmer vzápätí. V pivnici, v úplnej tme hľadali svojich desiatich druhov, ktorí zostali na stráži po tom, ako tam v raňajších hodinách hasili menší požiar. Chceli si byť istí, že sa už nerozhorí. Podzemné priestory Smékalovho koloniálu boli totiž plné chemikálií rôzneho druhu, aj lakov, farieb, rozpúšťadiel a iných nebezpečných horľavých látok. Teplo z ranného požiaru začalo uvoľňovať benzínové výpary.
"Potom sa stalo, že jedna z dvoch slúžok, ktoré zostali v dome upratovať po zásahu hasičov, sa chcela pozrieť dole do skladu. Otvorila bezpečnostné dvere, vedúce na schodisko pivnice. Od svetla petrolejovej lampy, ktorú držala v ruke, sa výpary vznietili a nastala mohutná explózia," opísal pre TASR udalosť spred 120 rokov Jakub Roháč zo Štátneho archívu v Trnave, ktorý pracuje na oddelení spracúvania archívnych dokumentov. Záznam o udalosti našiel pri príprave publikácie k 150. výročiu založenia trnavského dobrovoľného hasičského zboru, ktoré si hasiči pripomínali počas roku 2018. Archív pripravil k tomu aj výstavu, ktorú si ešte stále možno pozrieť v jeho sídle na Štefánikovej ulici.
Výbuch vyrazil okná na okolitých domoch. "Z pivnice vyšľahli plamene, od ktorých sa obom slúžkam chytili šaty a ony začali horieť. Jedna zahynula priamo v obchode, druhá síce stihla vybehnúť na ulicu, ale tam pred ľuďmi uhorela," uviedol Roháč.
Hasiči vzápätí začali pomáhať svojim druhom, ktorí sa nachádzali priamo v epicentre katastrofy. Postupne ich vynášali von. V správe, ktorá je podľa Roháča najpodrobnejším a najdôveryhodnejším písomným prameňom k udalosti a ktorú tajomník hasičského zboru Herman Kvaššay predniesol v roku 1940 na valnom zhromaždení, teda v čase, keď ešte dvaja zo zasiahnutých hasičov žili, sa uvádza, že "žalostné stonanie znelo zo všetkých kútov, hľadali ich podľa zvuku, nakoľko zažať svetlo nemohli. Obecenstvo úzkostlivo čakalo na ulici a modlilo sa za ranených a ich záchrancov". Boli to, ako opisoval Kvaššay, dlhé minúty, kým začali vynášať ohňom zohavené telá.
"Bolestný krik ranených strašne pôsobil na obecenstvo a mnohé ženy slabšej povahy omdlievali. Zranených potom previezli do nemocnice, kde boli ošetrovaní na účet mesta," napísal Kvaššay s tým, že najväčšiu zásluhu na záchrane mal mestský lekár Jozef Roth. "Veškerú svoju vedu a svedomitosť vynaložil, aby zachránil život nešťastných hasičov. S pomocou Božou sa mu podarilo udržať pri živote všetkých desiatich. Boli to Jozef Bartek, Jozef Gamma, Alexander Hlavatý, Lenhard Císar, Ján Jánošík, Michal Kovačovič, Jozef a Ján Masníkovci, Rudolf Schmidt a Ján Schultz," uvádzal Kvaššay.
V roku 1927 na Smékalovom dome odhalili "za účasti všetkých trnavských úradov, korporácií a spolkov" pamätnú tabuľu. V súčasnosti sa, ako dodal Roháč, nachádza v podchode objektu, pôvodne bola na jeho fasáde. Hovorí o tragédii a záchrane desiatich hasičov. "Ústnym podaním sa v Trnave tradovalo, že prišlo k ich úmrtiu, ale nezakladá sa to na pravde. Prežili, hoci s ťažkou ujmou na zdraví," dodal Roháč. Kvaššay do správy napísal, že po tragédii prichádzala do Trnavy "sústrasť celého kultúrneho sveta". Podľa neho desiati hasiči z Trnavy sú príkladom obetavosti a tiež dôkazom toho, že "hasič je vždy ochotný stať sa martýrom lásky k blížnemu svojmu".
Trnavský dobrovoľný hasičský zbor oficiálne vznikol 18. októbra 1868 schválením stanov, ale protipožiarnymi opatreniami sa mestský magistrát zaoberal už najmenej dve storočia predtým. Ide o štvrtý najstarší zbor na území Uhorska. V tradícii pokračuje dodnes, v súčasnosti má 35 členov.
don dab
