Z ktorých častí sveta prídu vaše dcéry?
Obe sú kozmopolitné. Staršia študovala v Amerike a potom sa „vrátila“ do Singapuru, kam sme sa jeden čas chceli presťahovať. Bolo to také jej vysnívané miesto a teraz tam žije a podniká. Mladšia dcéra najskôr študovala v Austrálii a teraz si robí doktorát v Cambridgei.
Typické Vianoce Siekelovcov sú teda na Slovensku, či ich radi slávite aj niekde vo svete?
Sme zvláštna rodina, myslím to v dobrom. Vianoce sme slávili v rôznych častiach sveta, spomínam si na Nový Zéland, kde bolo všetko zavreté a v čínskej reštaurácii sme si kúpili nejaké jedlo. Máme radi tradičné Vianoce so stromčekom, s darčekmi, kapustnicou, ale možno nám až tak nezáleží na mieste, kde ich trávime, skôr je dôležité, s kým. Slovensko je voľbou číslo jeden, no v predchádzajúcich rokoch to nie vždy vyšlo, občas sme sa prispôsobili a boli sme tam, kde to bolo logisticky jednoduchšie.
Pre priemerného Slováka sú Vianoce o polihovaní pred televízorom a prejedaní sa. Vy ako dlho vydržíte bez športu, bez aktivity?
Mám zo seba pocit, že som hyperaktívny a vraví to aj môj ajurvédsky doktor. Viem si však užiť aj leňošenie a samotu - hlavne keď je to spojené s čítaním knihy. Ako dlho? Asi nie dlho... Stále si hľadám nejakú aktivitu, v hlave mi víri množstvo myšlienok, doháňam resty a je jedno, či je Štedrý večer, alebo iný deň.
Čo dokáže pod stromčekom potešiť muža, ktorý si môže sám kúpiť takmer čokoľvek?
Ocením, keď dostanem niečo, s čím si dal niekto prácu. Tí, čo ma poznajú, vedia, že keď mi dajú knihu, určite neurobia chybu. Poteší ma aj drobnosť, napríklad kravata.
Aký je vo vašej rodine pomer športových prenosov sledovaných v televízii a toho ostatného?
Rád by som povedal, že ja som doma ten, kto prepína na športové kanály, ale nestíham to urobiť, lebo veľkým fanúšikom športu je aj moja manželka. Pozeráme úplne všetko od vzpierania žien cez cyklistiku až po akýkoľvek šport, ktorý práve vysielajú.
Ako hodnotíte športový rok 2018? S úsmevom a so spokojnosťou?
S úsmevom a áno, som spokojný. Obrovskou skúsenosťou pre mňa boli hneď na jeho začiatku Zimné olympijské hry v Pjongčangu, pohľad na ne zo zákulisia bol neuveriteľný. Mali sme aj Olympijské hry mládeže v Buenos Aires, kde som mal možnosť vidieť v akcii mladých športovcov a celú atmosféru, to, ako sa ľudia naozaj bavili športom. Bol to výborný rok, naši športovci urobili skvelé výsledky a prelomový bol aj v Slovenskom olympijskom výbore - bolo veľa práce, potrebovali sme sa veľmi rýchlo posunúť niekam, kde sme na jeho konci chceli byť.
Aký ste vy športový fanúšik? Odkedy ste funkcionár, krotíte vášne, menej kričíte?
Som skôr fanúšikovský introvert, ale zase sa nechám strhnúť okolím. Ak som v skupine, ktorá vie prejavovať emócie, neostávam sedieť. Spomínam si na stolný tenis práve v Buenos Aires, kde sme fandili podľa mňa až tak, že naša reprezentantka Táňa Kukuľková otočila zápas.
František Chmelár bol na čele SOV 17 rokov. Bolo by aj pre vás zaujímavé ťahať to takto dlho?
Aj v iných oblastiach som zástancom filozofie, že môj život je ako rieka, v ktorej plávam, a keď vidím na brehu niečo, čo ma zaujme, tak si za tým idem. Preto aj odpoveď na otázku, čo bude o štyri či osem rokov, je pre mňa ťažká. Nemám strategický zámer, koľko rokov chcem v Slovenskom olympijskom výbore pôsobiť.
Pred tromi rokmi ste odišli z takzvaného denného biznisu, aby ste sa viac venovali rodine, športu a priateľom. Podarilo sa?
Absolútne. Myslím, že to bolo najlepšie rozhodnutie, ktoré som spravil, a prišlo v pravý čas. Sám seba považujem za človeka, ktorý mal v živote obrovské šťastie, odkedy som sa narodil. Šťastie samo o sebe, samozrejme, nestačí, človek potrebuje cítiť podporu priateľov, rodiny, kolegov... Musím povedať, že toto posledné obdobie života hodnotím ako najlepšie, aké som kedy mal. Robím to, čo ma baví, s kým ma to baví. Aj keď nie všetko ide hladko a niekedy podľahnem rozčarovaniu, no to patrí k životu. Človek si viac váži veci, keď o ne musí aj zabojovať.
Podnikateľské aktivity máte roztrúsené po celom svete. V čom je podnikanie v Ázii či v Amerike iné ako u nás? Je to väčšie dobrodružstvo?
Iné je úplne vo všetkom. Mnohí sa ma pýtali, prečo podnikám v Singapure, Ázii, prečo nie na Slovensku... Jeden z hlavných dôvodov je to, že v Singapure vás hodnotia iba podľa toho, čo tam prinášate, ako pracujete, bez toho, aby ste si za sebou niesli nejakú pamäťovú stopu. Na Slovensku, pozitívne aj negatívne, sme všetci ako jedna veľká rodina, pozeráme si do taniera a často vidíme aj to, čo tam nie je. V zahraničí som sa cítil slobodnejší a určite to je aj väčšie dobrodružstvo.
Čo je vašou podnikateľskou srdcovkou?
Najskôr to bol dovolenkový rezort na Bali, kam sa veľmi rád vraciam a aktuálne je to rezort na Srí Lanke, ktorý považujem za naplnenie svojej vízie. Myslím, že to bude krásny projekt, zameraný skôr na ajurvédsku liečbu než na klasickú dovolenku. Veľmi sa na to teším, aj si na tom chcem dať záležať a rád sa tam budem vracať na kontrolu. (smiech) Vždy som hovoril, že vlastniť bane je asi dobrý biznis, ale chodiť tam... No keď vlastníte hotel na Bali, tak si často poviete: „Prečo sa tam teraz nejsť pozrieť, ako to funguje?!“
Časť toho, čo zarobíte, vraciate ľuďom prostredníctvom charitatívnej organizácie Hlavný stan nádeje. Ako veľmi ste na tom zainteresovaný?
Je to obrovská škola. Neviem zhodnotiť, či pre mňa osobne pozitívna, alebo ani nie. V minulosti, keď ma niekto oslovil, alebo sa niekde dalo pomôcť, tak som to urobil bez ohľadu na to, že by som to považoval za nejaký strategický plán. Potom sme si však s Evičkou Černou, Patrikom Hermanom, Oľgou Feldekovou a s ďalšími povedali, že by sme to chceli robiť systematicky. Ale úprimne vám poviem, že obdobie, keď sme sa tomu naplno venovali, ma dosť poznačilo. Večer sme si posielali poštu, posudzovali žiadosti o pomoc a bolo to strašne frustrujúce... Tých žiadostí bolo tak veľa a my sme suplovali úlohu akoby boha - tebe dám viac, tebe menej a tebe nič, pritom všetci by si zaslúžili plnú pomoc. Ten dobrý pocit, ktorý som čakal na záver, sa nedostavoval, naozaj som bol skôr frustrovaný z toho, koľko nešťastia je v rodinách.
Ľudia začali vďaka Petrovi Saganovi viac bicyklovať, veľmi moderné je rekreačne behať. Kedy budú športovať všetci Slováci?
Na jednej strane váh sú medailové úspechy, Peťo Sagan, Nasťa Kuzminová, čo je krásne, ale aj na druhej strane musí niečo byť, aby sa to vyvážilo. Našou úlohou v Slovenskom olympijskom výbore by malo byť, aby sa šport dostal do rodiny. Aby si rodičia uvedomili, čo to znamená pre dieťa, keď si idú spolu s ním zašportovať. Nič nenahradí ten pocit, keď si syn ide zakopať s otcom. Fajn by bolo, keby sa ľudia začali baviť športom, aby to brali ako niečo, čo ich teší.
