Vyvraždení Tokajíčania do poslednej chvíle netušili, že ich Nemci chcú zabiť preto, že pomáhajú partizánom. „Keď ich Nemci vyzvali, aby išli s nimi, mysleli si, že pôjdu kopať zákopy. Pobalili si teda aj jedlo. Ale keď prišli za dedinu na okraj lesa, Nemci ich stopli. Postavili ich do dvoch radov a prečítali rozkaz, podľa ktorého mali všetkých zastreliť,” spomína Alžbeta Dančišáková (74), ktorá vtedy prišla o dvoch príbuzných - otca Michala († 45) a brata Michala († 19).
Desivé detaily pozná z rozprávania svojej mamy. „Povedala mi ešte, že keď si náš otec vypočul ortieľ smrti, tak vystúpil z radu a začal utekať preč. Nepomohlo mu to, Nemci ho stihli zastreliť. A to dokonca na našich vlastných pozemkoch, ktoré tesne predtým kúpil. Mama strašne plakala. Musela sa však postarať o nás zvyšných šesť detí, lebo Nemci už začali zapaľovať domy. Na voze nás odvážala do vedľajšej dediny. Ja som z neho vraj vypadla a mama sa veľmi bála, aby sa aj mne niečo nestalo. Vtedy sa však stal takmer zázrak, jeden z Nemcov, ktorý dohliadal na náš prevoz, ma zdvihol a zabalil do svojej deky, lebo mrzlo,” prezradila pani Alžbeta.
Miesto popravy je dnes symbolicky vyznačené. Obete fašistického vyčíňania majú hroby a pamätník v strede obce. „Som prekvapená, že k nemu chodieva čoraz viac ľudí. Tento rok ich zatiaľ mohlo byť 2 500. Je to osožné najmä v týchto časoch, keď sa do popredia predierajú kadejaké fašistické strany a hnutia,” uzavrela starostka Tokajíka Jana Medvecová.
