Len 3 mesiace po pôrode sa snaží získať opäť kondíciu a pomaly sa začína pripravovať na olympijské hry v roku 2020. Pocestuje s ňou maličká Lívia aj na jarnú prípravu do Austrálie?
Prečo ste si už ako malé dieťa vybrali netradičný šport - divokú vodu?
Bola to vlastne náhoda. Na chate v Senci sme mali susedov, s ktorými sme vždy trávili celé leto a oni chodievali na loďky do Karlovej Vsi. No a keď sa skončili prázdniny, tak ma zobrali s nimi a zostala som z toho úplne očarená. Som síce mestské dieťa, ale prírodu milujem a v tej Karlovej Vsi sme sa v zátokách vozili na loďkách hneď na prvom tréningu. Bol vtedy piatok a ja som sa nemohla dočkať, kedy bude pondelok a pôjdem zas.
Vôbec ste sa tej veľkej vody nebáli?
Nie. Som adrenalínový, dobrodružný typ a to, že sme sa tam motali v zátoke pomedzi stromy, bolo úžasné.
Keď ste sa prvýkrát prevrátili, aký to bol pocit, nespanikárili ste?
Najskôr som jazdila na tichej vode, to bolo také pohodové, až potom prišla rýchlostná kanoistika. Keď otvorili Areál divokej vody v Čunove v roku 1996, tak som sa tam išla pozrieť s mamou a so sestrou. Zostala som z toho absolútne očarená a povedala som si, že je to pre mňa príležitosť. Nemám rada stereotyp, rýchlostná kanoistika bola pre mňa nudná, tak som presedlala na kajak. Tam prichádzali aj prvé prevrátenia. Zo začiatku sa toho každé dieťa bojí. Na štarte sme sa klepali a modlili sa, aby sme prišli do cieľa. Je to nepríjemné, keď dieťa pláva v divokej vode s tým kajakom. Eskimáka (obrat pod vodou a následné vynorenie) som sa naučila sama a potom som už nadobudla istotu. Ale rešpekt tam zostáva po celú kariéru. Tá voda má totiž strašnú silu.
