Starší ľudia to dodnes majú v pamäti. Či už zažili menovú reformu na vlastnej koži, alebo o jej hrozných dopadoch počuli len z rozprávania rodičov. Dňa 30. mája 1953 v socialistickom Československu ohlásili akciu, ktorá nadlho ovplyvnila život všetkých.
Chýry, že príde k peňažnej reforme, sa aj v komunistami ovládanej republike medzi ľuďmi predsa len šírili. Mocipáni však také niečo rezolútne odmietali. Prezident Antonín Zápotocký týždne, či dokonca ešte hodiny predtým ubezpečoval, že sa nič nechystá. Reči o výmene peňazí označoval za „ideologickú diverznú činnosť západných imperialistov“. Noviny ani v predvečer spustenia akcie o tom nepriniesli ani ň. A tak táto správa zastihla ľudí úplne nepripravených. O to väčší bol šok.
Víkendový šok
Menová reforma bola vyhlásená v rozhlase v sobotu 30. mája o piatej popoludní. Nasledujúci deň v nedeľu o reforme informovali mimoriadne vydania novín, ktoré priniesli inštrukciu, ako sa budú staré koruny zamieňať za nové. Všetko bolo dobre premyslené, reformu oznámili tak, aby boli zatvorené banky a obchody a ľudia tak nemohli zachrániť aspoň časť svojich peňazí tým, že by si za ne nakúpili tovar.
Štyri dni
„Výmena trvala iba štyri dni, od 1. do 4. júna. Hotovosť do 300 korún vymieňali v kurze 5:1, zvyšné peniaze sa menili v kurze 50:1!“ píše sa v knihe Peňažná reforma v Československu v roku 1953: Príbeh ľudí a peňazí. Jej spoluautor Marcel Pecník vysvetľuje: „Suma 300 korún nebola nič, to bola čiastka, ktorú bežne ľudia mali v peňaženke, vtedy sa platy rátali na tisíce. Ale keď ste si pri reforme prišli zameniť 1 000 korún, tak 300 vám vymenili v kurze 5:1 a zvyšných 700 korún v pomere 50:1.“ Čiže za tisícku ľudia dostali iba 74 nových korún! Tiež prišli o väčšinu svojich úspor v bankách a o prostriedky viazané na vkladoch, ako aj o hotovosť.
V priebehu tých štyroch dní si hotovosť na Slovensku vymenilo vyše 3,5 milióna ľudí. „Priemerná suma vymenených peňazí sa pohybovala od 10- do 100-tisíc korún. Našli sa aj výnimky. Napríklad v Piešťanoch jeden občan menil sumu 2 870 000 Kčs alebo v Pezinku 2 000 000 Kčs. Na Slovensku sa vymenilo vyše 11 miliárd korún, za ktoré bolo vyplatených 427 miliónov nových Kčs,“ uvádza sa v knihe.
Problém bol však v tom, že v rovnakom pomere, ako klesla hodnota korún, neklesli ceny. „Väčšina peňazí bola premenená v pomere 50:1 a ceny a platy boli premenené v pomere 5:1. Z toho je jasné, že ľudia si po výmene za koruny mohli kúpiť oveľa menej ako predtým,“ upozorňuje Pecník.
Naštvaní žobráci
Samozrejme, ľudí to štvalo. A napriek strachu sa niekde vyskytli aj nepokoje. „Veľké nepokoje boli najmä v Plzni a Ostrave, kde bol sústredený ťažký priemysel a bolo tam veľa robotníkov, ktorých sa reforma dotkla najbolestnejšie. Na Slovensku boli menšie nepokoje v Bratislave,“ tvrdí Pecník. Komunisti sa takej reakcie obávali, a tak pri výmene asistovali ozbrojené Ľudové milície, polícia aj armáda.
Marcel Pecník tvrdí, že napriek drastickému priebehu bola peňažná reforma opodstatnená. „Bola veľmi potrebná, ale bola zrealizovaná boľševickým spôsobom,“ hovorí a pokračuje: „Po vojne bolo hospodárstvo rozvrátené, republika bola nacistami vydrancovaná. Existoval nedostatok mnohých základných tovarov, ako sú topánky či potraviny, preto sa uplatňoval prídelový systém. Všetko bolo na prídelové lístky. To bolo treba odstrániť. A spolu s ním aj čierny trh, kde ste mohli zohnať všetko, ale za viacnásobne vyššie ceny. Bola tiež veľmi vysoká inflácia, ktorú bolo treba zastaviť. Toto všetko reforma naozaj odstránila.“
„Menová reforma mala za úlohu z obehu vziať prebytočné peniaze. Z čias 2. svetovej vojny zostalo v komerčných bankách veľa zamrazených miezd. Ak by sa uvoľnili, vyvolalo by to veľkú infláciu. Zároveň mala ideologický cieľ. Pripraviť majetnejších ľudí o úspory. Najväčšie šťastie mali majitelia nehnuteľností. Tie si zachovali svoju hodnotu a ich ceny stúpli,“ dopĺňa Vladimír Bačišin, riaditeľ spoločnosti Comenius Analytica. Štát jednoducho potreboval od ľudí dostať ich peniaze, ktoré si neraz celý život šetrili.
Na fabriky
„Peniaze štát potreboval, aby mohol financovať stavbu strategické podniky ťažkého priemyslu. Teda nie na to, aby sa niekto súkromne obohatil, ale aby sa mohlo vybudovať hospodárstvo republiky, z čoho profitovali ľudia v nasledujúcich desaťročiach,“ tvrdí Pecník.
„Treba však povedať, že ľudia tú reformu neprijali, zo strany komunistickej vlády ju brali ako podvod a krádež. Vnímali to ako veľkú krivdu. Ľudom dlho trvalo, kým sa s tým šokom materiálne aj mentálne dokázali ako-tak vyrovnať,“ dodáva.
Jolana Ľudmová (84), Svit
Ľudí zruinovali
„Bývala som s rodičmi v Spišskej Teplici. Boli sme gazdovská rodina a nikdy sme netrpeli nadbytkom peňazí, ale ani chudobou. Statok a role už boli v družstve. No boli v dedine aj ľudia, ktorých výmena peňazí doslova zruinovala. Aj keď som bola vtedy len študentkou na ekonomickej strednej škole, vnímala som to ako veľkú nespravodlivosť.“
Ladislav Danko (80), Poprad
Peniaze vyhadzovali
„Ľudia si mohli vymeniť max. 5 000 korún za 100 korún na osobu. V našej rodine to nebolo dramatické, lebo sme neboli bohatá rodina. Žili sme v Slanskom Novom meste a v našej dedine bolo mnoho žiaľu a zdesenia. Mnohí vymenili len tú základnú sumu a ostatné peniaze doslova vyhodili, lebo sa báli, čo s nimi bude. Boli to státisícové sumy. Len nedávno im zobrali majetky do družstva, nevedeli, čo sa s nimi stane, keby priznali toľko peňazí.“
Anna Bieliková (84), Ilava
Ošklbali nás
V čase menovej reformy čakala svoje prvé dieťa a s manželom Pavlom stavali svoj vytúžený dom. „Chalupu sme začali stavať v máji a zrovna v tom čase nás to zasiahlo. Boli to ťažké časy, prišli sme o veľa peňazí, dokonca aj o železné zásoby, ktoré sme mali odložené na špeciálne udalosti. Sľubovali nám, že sa nás to nedotkne. Podľa komunistov to malo byť víťazstvo pracujúceho ľudu, no miesto toho teň ľud akurát tak dobre ošklbali. Veľa rodín trelo biedu, pretože keď mali odložených napríklad 50 000 Kčs, po novom dostali iba 1 000! Mali sme problém kúpiť si základné veci a dostavať dom v takýchto podmienkach bolo veľmi ťažké.“
