Celebrity spomínajú na časy, keď boli žiakmi: Nezabudnuteľné zážitky zo školských lavíc

Ako sme sa presvedčili, na niektoré veci sa nezabúda -napríklad na mená svojich obľúbených učiteľov.

Táňa Pauhofová: Chápali ich, nie trestali

Herečka Táňa Pauhofová tvrdí, že ako žiačka či študentka mala veľké šťastie na dobrých pedagógov. „Takých, ktorí pochopili, že základ je študentov motivovať, inšpirovať a rozvíjať v nich to dobré,“ rozpráva. „Na gymnáziu, čo je kritické obdobie puberty, som mala fantastickú triednu profesorku Zitu Kováčovú a skvelých dvoch učiteľov Petra Lilka a Petra Rajčáka. Vážili sme si, že nám dôverovali. Verili nám a pomáhali. A hlavne - cítili sme z nich snahu o porozumenie. To bolo to najkrajšie, čo vo veku 14 až 18 rokov môže človek zažiť. Na strednej škole sme neboli vždy len vzorní a veľmi si vážim, že učitelia sa nás v takých chvíľach snažili skôr pochopiť, ako potrestať. Mohli sme sa s nimi hlavne rozprávať a to aj o témach, na ktorých nám vtedy záležalo. To v nás vyvolávalo rešpekt, že nás niekto počúva a berie vážne. Podarilo sa im vytvoriť pocit, že na nás záleží.

 

Lukáš Latinák: Facka ho poučila

Bol to veru poriadny kvietok, až jedného dňa padla kosa na kameň. „Raz som bol nezbedný na telesnej výchove. Učiteľ ma hneď zavolal, že s ním mám ísť po medicinbaly a vrátil som sa s riadnym otlačkom dlane na líci. No poučil som sa,“ rozpráva Lukáš Latinák, ktorý však má na svoje školské časy aj krajšie spomienky. „Najkrajšie sú na pani učiteľku Agátu Hlinicovú, ktorú sme mali v ľudovej škole výtvarného umenia v Detve. Hoci sme boli huncúti, bola milá, mala pre nás pochopenie, vedela sa aj zabaviť na tom, čo sme postvárali. Snažila sa nám ukázať cestu k výtvarnému umeniu, farbám, materiálom... a potom nás začali zaujímať dievčatá,“ smeje sa herec. Na strednej škole sa snažil vyučiť na sklára. „Tam mi majster hovoril: ,Lukáši, to sklo, s tím se musíš laskat jako se ženou.‘ A to si pamätám dodnes.“

Matej Tóth: Škaredo písal

Jeho mama bola učiteľkou v materskej škole a učiteľkou je aj jeho manželka. Náš olympijský víťaz v chôdzi má teda k školstvu viac než blízky vzťah. „Učiteľov vnímam ako veľmi dôležité osoby v mojom živote, priradil by som ich k rodine a k trénerom ,“ konštatuje športovec. Najradšej vraj spomína na svoje školské začiatky. „V prvom a v druhom ročníku sme mali pani učiteľku Plotovú, bola ako naša druhá mama . Nikdy nezabudnem, ako mojej mame raz na rodičovskom združení povedala: ,Ten váš Maťko je veľmi šikovný, vždy chce byť prvý, stále sa hlási, ale veľmi škaredo píše.‘ Jedným dychom dodala, že veď aj doktori škaredo píšu, tak si z toho rodičia nemajú nič robiť,“ smeje sa M. Tóth. O to, že sa neskôr mohol stať olympijským víťazom, sa vraj výrazne zaslúžila jeho vychovávateľka Lydka. „Prijímačky do atletickej triedy som síce spravil, ale bol som tesne pod čiarou. Ona sa za mňa prihovorila u trénerov, lebo ma poznala a vedela, že všetko robím naplno a že chcem športovať. To ich presvedčilo a ja som sa stal aj vďaka tomu profesionálnym športovcom.“

Adela Vinczeová: Bála sa, aby učiteľku neodviezli

Učitelia zohrali v jej živote rôzne úlohy, ako sama hovorí, aj vtipné... „Nezabudnem na pani učiteľku v prvej triede, ktorá, keď sme niečo vyparatili, vravievala: ,Mne odvezou‘. Ja som sa bála, že sa to stane a my ostaneme sami bez dozoru,“ smeje sa moderátorka. Tá vraj najradšej spomína na učiteľov, ktorí zmenili jej pohľad na život. „To bola pani učiteľka Mišunová, milá a láskavá. Mala nás jednoducho rada, a to nám dávalo slobodu a krídla. Na strednej škole, na bilingválnom gymnáziu to bol zase náš rakúsky lektor Robert Kals. Bol nesmierne vtipný, veľa sme sa s ním nasmiali a naučil nás brať veci s nadhľadom. Nenútil nás čítať povinnú literatúru, ale chcel, aby sme čítali to, čo nás zaujíma. Páčilo sa mi, že v nás vzbudzoval záujem a nadšenie pre veci. Obávam sa, že pokiaľ učiteľ toto v žiakoch nevyvolá a učí ich len to, čo by mali vedieť, tak takýto systém nedovolí deťom zistiť, na čo majú nadanie a z geniálnych robí priemerných, a z tých, čo ešte svoj talent nenašli, robí takých, ktorí už na to ani nikdy neprídu,“ dodáva moderátorka.

Peter Lipa: Učiteľ ako náhradný otec

Bolo to už síce dávnejšie, keď dral školské lavice, no jeho spomienky sú stále veľmi živé. „Spomínam si na dvoch učiteľov. Najprv to bola pani učiteľka Dzurillová, u nej som začínal v prvej triede. Prváčikovi dá učiteľ všetko, tam sa naučí komunikovať, žiť, čítať, písať, počítať, spoznávať život. Na pani Dzurillovú mám preto pekné spomienky,“ rozpráva džezmen. Druhým učiteľom, na ktorého nikdy nezabudne, bol Milan Rovňák. „S ním som končil, maturoval. Vyrastal som bez otca, takže možno ten pán učiteľ trošku plnil aj úlohu otca. Vyhovovalo mi, že som mohol byť v spoločnosti tohto človeka, ktorý s nami chodil na výlety, bol veľmi kamarátsky a celá trieda sme ho mali veľmi radi.“

Dominik Hrbatý: Maturitou vystresoval profesorov

Svoje školské časy vraj rozdeľuje na dve periódy. „Keď som chodil do školy pravidelne a keď som chodil už v rámci tenisu iba na skúšky,“ vysvetľuje bývalý tenista. „Navštevoval som Spojenú školu Novohradskú, vtedy to ešte bola Základná škola Košická v Bratislave, mal som veľa kamarátov, s ktorými sme vystrájali. V 5. až 8. ročníku sme mali výbornú triednu učiteľku, ktorá nás držala pohromade ako kolektív. Sú to pekné spomienky, lebo neskôr som už takú ozajstnú školu vlastne nezažil.“ Po základnej škole začal študovať na Gymnáziu na Vazovovej, ale tam mu neschválili individuálny študijný program, a tak prestúpil na Športové gymnázium na Ostredkovej. „Tam som spolužiakov videl tak dvakrát do roka,“ smeje sa. Maturita paradoxne nevystresovala jeho, ale skôr profesorov. „V tom čase som už totiž bol v semifinále Roland Garros, bol som v 20-tke na svete. Na skúšky prišla aj televízia a učitelia sa asi báli viac ako ja, že nezmaturujem, lenže bol som pripravený a všetko dobre dopadlo. Namiesto vystresovaného študenta tak bola nervózna komisia, čo ma trošku potešilo, že aspoň skúsili, aké to je ,byť na tej opačnej strane‘.“

Daniel Hevier: Namiesto vyučovania vlakom do Bratislavy

Spisovateľ Daniel Hevier mal jednu učiteľku priamo doma - svoju mamu. „Paradoxne, mal som vždy radšej učiteľov, ktorých predmety som rád nemal,“ konštatuje. „Napríklad fyzikára, bola to nezabudnuteľná postavička, mal prezývku Dubák, lebo žiakov volal Dubáci. Mal som rád aj telocvikára Pasovského, ktorý nám vždy dal vybrať, či chceme facku ľavou, alebo pravou rukou,“ smeje sa. Keď bol gymnazista, veľmi mu pomohla triedna. „Mala priam rozprávkové priezvisko Gombíková. Chodieval som už aj po bratislavských redakciách a pani učiteľka mi dovolila ísť namiesto vyučovania do Bratislavy, cestoval som rýchlikom z Prievidze.“ Podľa D. Heviera je dobrý učiteľ ako dobrý rodič. „Vie, kedy má byť prísny, kedy nepríjemný, kedy odporný, ale to dieťa musí napriek tomu vedieť, že ho má rád.“