Na popularitu si totiž nepotrpí a svoju identitu nemieni prezrádzať ani ako miliónový autor. Tajomný spisovateľ a uznávaný kriminalista poskytol Novému Času Nedeľa vo svojom súkromí otvorený rozhovor o všetkom, čo by čitateľov jeho detektívok mohlo zaujímať.
Vďaka najnovšej detektívke Cigaretka na dva ťahy ste dosiahli predajnosť milión výtlačkov, čo je v našich podmienkach unikát. Zmenil sa vám za tých pätnásť rokov, čo píšete, život?
Život mi to zásadne nezmenilo. Zmeny prišli, ale nie nejaké dramatické. Pred časom som sa z paneláka presťahoval do rodinného domu, takže podmienky na tvorbu mám celkom iné. Pochopiteľne, vydavatelia nad tými číslami krútia hlavami, sú to doslova americké čísla na slovenskom knižnom trhu. U nás je úspechom, keď človek predá 5 000 kníh.
Keby vám pred rokmi niekto povedal, že budete miliónový autor, čo by ste si pomysleli?
Určite by som mu neveril. Pokiaľ viem, na Slovensku sme len dvaja autori, ktorí predali milión knižných výtlačkov. Paradoxne, prvú knihu mi istý vydavateľ vrátil a keďže som mal pocit, že ani nevie, o čom som písal, druhého vydavateľa som si už vyskúšal. Do rukopisu na stranu 200 som dal vlas a keď mi román vrátili, našiel som vlas tak, ako som ho tam vložil – vôbec to nečítali! Bavil som sa na tom, ako mi vysvetľovali, že je to síce dobre napísané, ale oni majú inak nastavený edičný plán.
Asi to pre vás muselo byť veľké rozčarovanie.
Bolo to veľké sklamanie. Po tretej úspešnej knihe mi tí, čo ma odmietli, odrazu navrhovali nadštandardné podmienky, len aby som štvrtú knihu vydal u nich. Odmietol som a priznám sa, bolo to isté zadosťučinenie. Nemám v pláne meniť vydavateľa.
Spomínate si ešte na to, aké to bolo, keď vám vyšla prvá kniha Popol všetkých zarovná?
Kniha vznikla náhodou v roku 2002. Keď som upratoval plechovú skriňu v kancelárii, našiel som staré vyšetrovacie záznamy o Mirovi Sýkorovi a niečo mi navrávalo, že by som to mohol dať do literárnej podoby. Už dávnejšie som mal sen napísať knihu, vydať ju a mať ju v poličke. Kniha časom vyšla, no tým sa moje ambície skončili. Keď sa však predalo 3 000 kusov, vydavateľ mi navrhol, aby som napísal ďalšiu. Napísal som teda druhú, tretiu a postupne vznikla séria.
Ako kriminalista máte prístup k vyšetrovacím spisom. Je to asi jednoduchšie, než keby ste si mali príbeh vymýšľať...
Mám síce bližšie k spisom, ale to je len námet, ktorý sa dá vyjadriť piatimi riadkami. Keď z toho chcete napísať 300-stranovú knihu, tam vám fakt, že prípad poznáte, nepomôže. Kniha vzniká poctivou drinou, je v tom spisovateľské umenie a fantázia. Existuje však služobné tajomstvo a na to musím dávať pozor. Pracovné postupy, ktoré podliehajú utajeniu, musia zostať utajené. Ostatné je záležitosť umeleckej licencie.
Ale je to jednoduchšie, ak ako kriminalista rozumiete tomu, o čom píšete.
Odborná prax vám priblíži praktické činnosti policajtov. Nemusím lavírovať, viem presne, ako sa robí na mieste činu, ako sa vyhodnocujú stopy. Keď to potom prenesiem do románu, detektívka sa pre laického čitateľa stáva oveľa uveriteľnejšou, atraktívnejšou. Bežný človek tieto praktiky neovláda. Nedávno som čítal slovenskú kriminálku, kde sa písalo o vyšetrovateľovi na mieste činu, ako vypočúva a naháňa vraha. To je nezmysel. Vyšetrovateľ je administrátor, ktorý sedí v kancelárii za počítačom. Vypočuje páchateľa, urobí uznesenie, komunikuje s prokurátorom, má na starosti spis. Žiadny vyšetrovateľ nikdy vraha nechytil, ani žiadnu vraždu nevyriešil. Práve kriminalista je detektív - poľovný pes, ktorý behá v teréne a loví. Má vypátrať páchateľa a priviesť ho pred vyšetrovateľa. Po niekoľkých stranách som tú knihu odložil. Vidím tam amaterizmus, neznalosť základnej terminológie a pracovných postupov, to ma nebaví.
Išlo vám niekedy pri práci kriminalistu o život?
Dvakrát som musel strieľať ja, dvakrát strieľali na mňa - to hovorí samo za seba. Párkrát ma naháňali so sekerou a nie je hanba priznať, že sme s kolegami museli utiecť z dvora. Útočníkov bolo veľa a keď sme si spočítali sily protivníka a vlastné možnosti, bolo rozumnejšie ustúpiť. Taktický ústup nie je hanba – šetrí to obväzy a nemocenskú.
Nechceli ste niekedy práve kvôli riziku zmeniť prácu?
Nie, to je práve tá „šťavička“. Niektoré zákroky boli niekedy riskantné, aj to bolelo, ale patrí to k našej práci.
Myslíte si, že vaše knihy môžu pomôcť vyriešiť veci a niektoré neprávosti napraviť?
Nikdy moje knihy nič nenapravili a nemyslím si, že to dokážu. Často používam motív nevyriešeného prípadu a niekomu sa môžu oživiť spomienky. Nikdy sa však nestalo, že by sa svedok, alebo nebodaj páchateľ aspoň anonymne ozvali polícii. Realita je realita, kniha je iba kniha - má čitateľa pobaviť.
Čo potrebujete na to, aby vám písanie išlo od ruky?
Vychladené pivo a cigaretku, som totiž silný „tabačkár“. Okrem toho už len olovený zadok, lebo každý román je ako vajce - musíte ho poctivo vysedieť.
Stále platí, že píšete v noci, keď už iní spia?
Cigaretka na dva ťahy je prvá kniha, ktorú som napísal cez deň. Nočné písanie mi už lekári neodporúčajú. Roky pribúdajú a metabolizmus sa výrazne mení. V štyridsiatke som zvládal prácu, nočné služby a písanie do rána. Vtedy sa s tým náporom telo dokázalo vysporiadať. Teraz skúšam písať dopoludnia, pracovné veci a vybavovačky si presúvam skôr na popoludnie.
Ide to? Predsa len, roky ste boli navyknutí na iný režim.
Veľmi ťažko sa na to zvyká. Večerné písanie má výhodu, že svet stíchne, prestanú vyzváňať mobily a môžem sa naplno sústrediť a venovať sa písaniu. Čas beží, beží... Naraz sú tri hodiny, štyri hodiny ráno. Cez deň ten pokoj nikdy nedosiahnete. Možno na samote pod lesom...
Cigaretka na dva ťahy si „požičala“ názov známeho hitu Richarda Müllera. Čo na to spevák, neprekáža mu to?
Príbeh sa točí okolo lúpeže peňazí tabakovej firmy, preto ten názov. Samozrejme, bez predbežného prejednania a súhlasu autora piesne by to nešlo. Na začiatku knihy je uverejnené poďakovanie Richardovi Müllerovi za udelenie súhlasu, takže mu to evidentne neneprekážalo.
Ste kriminalista, ktorý si detailne všíma veci. Napriek tomu, stalo sa vám, že sa v knihe objavila nezrovnalosť, na ktorú ste pri písaní neprišli? Koniec koncov, aj majster tesár sa utne...
Nie často, no stane sa, že na chybu neprídem a všimnú si ju až čitatelia. Sekol som sa hneď v prvotine Popol všetkých zarovná. Súdny lekár robil obhliadku mŕtvoly, prehliadal vrecká zastreleného muža. Vybral mu mobil, preukaz a guču peňazí, kde boli doláre a eurá. Román je však z roku 1997 a eurá ešte neboli. Kamarát, ktorý pôsobí v bankovníctve, mi vtedy povedal, že keby sme „lámali palicu cez koleno“, môžem sa obhajovať tým, že eurá v tom čase boli, ale používali sa iba v medzibankovom styku, nie na verejnosti. Kde by vtedy ten chlapík k nim prišiel, neviem. Ľudia si všímajú aj dátumy, takže ak pred rokmi bol 14. december pondelok, musí to sedieť v kalendári aj v texte.
Koľko hodín denne píšete?
Murárčina sa dá robiť každý deň, písanie nie. Niekedy si k písaniu nesadnem celý týždeň, a keď „dostanem kŕč“, dokážem sedieť pri počítači aj šestnásť hodín. Ale také tempo sa nedá dlho vydržať.
Pocítili ste už za tých pätnásť rokov isté vyhorenie?
Poznám ten termín a viem, že na syndróm vyhorenia sa sťažujú mnohí umelci. Zatiaľ ma však obchádza. Čakám, či to príde a som zvedavý, ako sa to bude prejavovať.
Obávate sa, že zrazu nepríde inšpirácia?
Jasné, ale toho sa bojí asi každý autor. Je to prirodzený strach. Tak ako netuším, odkiaľ písanie prišlo, netuším, či sa raz pominie. Sadnem si k počítaču a nič...
Čo budete potom robiť?
(smiech) Budem chodiť so psom na prechádzky, sadiť čerešne, okopávať záhradku...
Celé tie roky píšete pod pseudonymom, vašu identitu si chránite. Neprekáža vám, že ľudia netušia, že vy ste ten slávny spisovateľ Dominik Dán?
To mi vôbec nechýba. Tak ako to je, je to úplne v poriadku.
Ale je stále dosť tých, ktorí vedia, že ste to práve vy. Stretli ste sa so závisťou, keď sa vám začalo v písaní dariť?
Stretol som sa so závisťou, so zákernosťou aj so špinavosťou. Úspech sa na Slovensku neodpúšťa. Vo svojom okolí ste totiž zaškatuľkovaný v nejakej rovine – kým jazdíte na hrdzavej embéčke, z ktorej kvapká olej a bývate v paneláku, je to v poriadku. V momente, keď sa niečo zmení k lepšiemu, už sa všetci pýtajú, kde ste na to vzali, s kým ste v partii.
Sklamalo vás, že niektorí ľudia sa takto vyfarbili?
Sklamaním by som to nenazval. S tým som musel počítať. Ak vás sklame niekto z blízkych, z rodiny, to bolí, ale toho som sa, našťastie, nedožil.
Máte čas popri písaní aj na iné záľuby?
Mojím najväčším koníčkom je môj pes, rád chodím na prechádzky a som vášnivý akvarista.
Mali ste niekedy chuť zmeniť žáner a namiesto detektívky napísať niečo iné?
Mám rozpracované krátke poviedky, hoci opäť z kriminálneho prostredia. A uvažoval som aj o tom, že napíšem niečo z oblasti science fiction. Ktovie...
