Čiperné dámy si dali rande pod sochou Ľudovíta Štúra na námestí. Hoci sa im za tie roky cesty rozišli do rôznych kútov Slovenska, našli sa presne tam, kde sa stretávali pred polstoročím. „Stretlo sa nás štrnásť, je to krásny počet. Niektoré sme sa nevideli 40, iné až 50 rokov!“ hovorí Oľga Brudňaková (69), ktorá stretávku organizovala. Pri pátraní po kamoškách zo študentských čias využila známych, ale aj telefónne zoznamy či sociálnu sieť.
Všetky absolventky zdravotnej školy sa uplatnili ako zdravotné sestry a dodnes tvrdia, že toto povolanie bolo ich poslaním. Zhodli sa v tom, že ani dnešné sestričky to nemajú ľahké. „Zo zdravotníctva sa vytráca ľudskosť. Máme síce nové technológie. Ale je málo sestier na oddeleniach a veľa pacientov,“ zhodnotila trpko za všetkých Brudňaková.
Celý život venovala deťom
- Pracovala som celý život ako detská sestra, robila som pôrodnú asistentku vo Svidníku na jednom a tom istom oddelení. Nastúpila som tam v r. 1967 a skončila som v 2003. Nikdy by som prácu nemenila. Ten pocit, keď viete pomôcť druhému, je nezaplatenie.
Nič nie je krajšie ako prvý detský plač
- Nastúpila som do trojzmennej prevádzky na detské oddelenie v Bardejove, potom som sa presunula na novorodenecké oddelenie. Pracovala som v jednej nemocnici 35 rokov. Mám veľmi rada deti. Prvý plač, keď sa rodí nový život malého človiečika, je niečo nádherné.
Prvá geriatrická sestra v republike
- Keď som začínala, ľudia ešte nevedeli, čo je geriatria, bola som prvou sestrou na takomto oddelení v republike. Chodila som z Uliča až do Podunajských Biskupíc v Bratislave školiť sestričky v práci so starými ľuďmi. Mali sme sa starať o odbojárov, čo ostali po vojne.
