Za takmer 20 rokov pôsobenia v televízii Markíza sa Danica Kleinová (44) vypracovala na slovenskú redaktorskú špičku. Na obraze veľmi rázna až prísna, ale v súkromí stále usmiata bruneta nám porozprávala, ako jej v reportáži išlo o život, čo jej dobíja baterky a či plánuje so svojím priateľom Alexandrom Nejedlým (51) dieťa.
Vždy ste chceli byť redaktorkou a pracovať v televízii?
Vlastne už ako malé dievča som si zobrala atlas sveta, paličku a hrala som sa na hlásateľku. Bavilo ma niečo vysvetľovať, hovoriť a myslím, že to v tej mojej detskej duši kdesi bolo schované. Potom po rokoch vzniklo u nás na Hornej Nitre súkromné rádio. Študovala som na vysokej škole ekonomickej, a tak som si povedala, že to skúsim. A vyšlo to. Tam som sa postupne učila narábať s hlasom a rozprávať. No a keď som videla, že televízia Markíza robí konkurz, tak som sa prihlásila. Potajomky. Okrem dvoch ľudí o tom nikto nevedel. Prešla som jedným kolom a potom ďalšími štyrmi a zrazu moje meno bolo na zozname piatich ľudí, ktorých si vybrali. Musela som sa rozhodnúť. Vtedy mi moja mama povedala, veď to si chcela! Dala som výpoveď z banky a odišla do Bratislavy.
V Markíze pôsobíte od roku 1998. Čo sa za ten čas zmenilo vo vašom živote?
Viete, za tie roky sa človeku toho zmení veľa, aj keby nerobil v spravodajstve. No vďaka práci redaktorky som spoznala veľa, veľa zaujímavých ľudí, dozvedela sa množstvo informácií, zažila veľa príbehov a najmä som bola na takých miestach, kde by som sa v inom povolaní nedostala. Ťažko povedať, čo sa zmenilo, pretože neviem, aká by bola moja cesta, keby som nešla na konkurz. V každom prípade to bol taký skoro dvadsaťročný vývoj. Od práce redaktorky, cez moderovanie Televíznych novín, Nočných televíznych novín, cez možnosť spolupracovať na dokumentoch až po dramaturgiu, moderovanie Mimoriadnych televíznych novín a Prvých TN.
Keď vidíte svoje staré reportáže, ako sa na ne pozeráte? Cítite nostalgiu, alebo vám pripadajú smiešne?
Málokedy mám možnosť si pozrieť to, čo som nakrútila pred rokmi, ale keď sa niekto z kolegov dostane k týmto archívom, tak sa všetci zhŕkneme a aj sa nasmejeme. Veľa z týchto reportáží je však vážnych a mnohé mi ostanú dlho v pamäti, ako napríklad prípad týraného dieťaťa, malej Márie, ktorú otčim zbil tak, že ostala takmer slepá, hluchá a nehybná. To sú ťažké veci, cez ktoré sa aj rokmi ťažko prenáša.
