Od tohto obradu sa mladej žene obrátil život naruby. Do jeho tajov nás zasvätili čepčice - ostrieľané profesionálky, ktoré začepčili už mnohé nevesty. Dodnes sa o vydatej žene hovorí - tá už je pod čepcom. Pomyselne. Pretože takú, ktorá aj dnes po svadbe naozaj nosí čepiec, by sme iba ťažko zháňali. V minulosti to však bola nielenže bežná vec, ale priam nutnosť. Ženy tak nemuseli nápadníkom vysvetľovať, že sú vydaté. Čepiec to povedal za ne.
Ženy v krojoch
Popolcovou stredou sa tento týždeň začalo 40 dní veľkonočného pôstu. Po ňom sa už naplno rozbehne obdobie svadobných veselíc. Pre čepčice to znamená začiatok pracovnej sezóny. Stretávajú sa cez víkendy, aby nevesty začepčili a symbolicky ich previedli z jednej životnej etapy do druhej. Inak povedané od rodičov k mužovi. Najlepšie však o čepčeniach vedia rozprávať ony samy. Preto sme si s nimi ešte pred tým, ako sa im naplno rozbehne svadobný maratón, dohodli stretnutie.
Čakáme na ne v rusovskom parku, kde po dlhej zime konečne cítiť prebúdzajúcu sa jar. Z auta vystupujú štyri pôvabné ženy, s výrazným rúžom na perách, ustrojené v krásnych krojoch. Pri pohľade na ne človek ani na chvíľu nezapochybuje o tom, že folklór má aj v dnešnej modernej dobe stále svoje miesto. Symbolicky, pred budovou SĽUK-u, jedného z našich najstarších folklórnych telies, nám Danica, Ivana, Romana a Veronika prezrádzajú, ako sa začala ich spoločná cesta.
„Napriek tomu, že sme každá z iného kúta Slovenska, stretli sme sa vo folklórnom súbore Zobor v Nitre, kde sme spolu tancovali. Raz mala ísť jedna kamarátka na dohodnuté čepčenie, ale niečo jej do toho prišlo. Opýtala sa nás, či by sme si ju trúfli zaskočiť, no a keďže my sa dáme nahovoriť na všeličo, povedali sme, že jasné, ideme. Odvtedy už ubehlo sedem rokov a naše zoskupenie sa rozrástlo - je nás sedem, Kamilka, Katka a Zuzka dnes, žiaľ, prísť nemohli,“ hovorí Veronika Peknušiaková.
Z panny manželka
Dievčatá majú na sebe kroje, ktoré pochádzajú z oblasti obce Krajné pri Myjave. „V každom regióne sa strojenie nevesty pod čepiec líšilo nielen typickými krojmi, ale najmä piesňami, ktoré vychádzali z repertoáru daného regiónu. Čepčenie je odvodené od slova čepiec, ktorý vydaté ženy počas obradu po prvý raz viazali mladuche na hlavu. Od tej chvíle ho už musela nosiť,“ vysvetľuje čepčica a zároveň etnologička Ivana Šusterová. Nosenie čepca pre dievčinu znamenalo veľké zmeny.
„Vydaté ženy sedávali v kostole či na zábavách úplne inde ako slobodné dievky.“ Niektoré čepce majú takú akoby striešku okolo oblasti očí. „To preto, aby sa už nepozerala po junákoch, ale iba dopredu, po tom svojom.“ Dnešné začepčenie trvá pár minút, pretože sa aj celá svadba scvrkla do jedného dňa. Predstavte si však, že v minulosti trvali svadby minimálne dva, často až tri dni.
„Pred svadbou sa slobodné dievky rozlúčili s nevestou spevom a tancom – tak sa odoberala od kamarátok. Skladanie vienka bolo takým vrcholom svadby. Konalo sa o polnoci, tesne pred tým, ako mladomanželov uložili na lôžko. Vienok či parta bol znak panenstva mladuchy. Po zložení tohto symbolu z nevestinej hlavy jej často rozplietli aj vrkoče, ktoré mohli nosiť iba slobodné dievčatá. Aj dnes spievame v jednej piesni: Frkoce, dievča, frkoce, že nesmie nosic vrkoče. Nevesta sa v minulosti začepčovala až po svadobnej noci, keď už nebola panna. Nerobievalo sa to tak verejne, ako dnes. Väčšinou boli prítomné iba staršie vydaté ženy, ktoré ju týmto obradom prijali medzi seba. Keďže svadby dnes trvajú oveľa kratšie, snímanie vienka a čepčenie sa spojilo do jedného aktu,“ prezrádza Ivana.
Horké slzy
Obrad čepčenia dnes necháva lesklé oči nielen neveste a mame, ale aj dojatých hostí. Kedysi však pri tomto zvyku netiekli iba slzy dojatia, ale často aj smútku. „V minulosti sa mladucha na vlastnej svadbe veľmi nesmiala. Svadbu dohadovali rodičia, preto sa často stávalo, že sa ľudia sobášili skôr pre majetok, ako z čistej lásky.“ Nám by dnes napadlo, prečo sa mladí nevzopreli. Nuž, nedalo sa. Keď sa nastávajúca nevesta a ženích nevedeli so svojím osudom zmieriť a plakali a plakali, rodičia ich iba stroho utešovali slovami: Veď si zvykneš, aj my sme si zvykli. Smútok sprevádzal aj fakt, že nevesta po svadbe často odchádzala z rodného domu. „Išla bývať k mužovi a jeho rodine, často nie na druhý koniec dediny, ale veľmi ďaleko,“ hovorí Ivana.
Ako kedysi
Čepčice sa však snažia priniesť na svadbu dnešných dní iba to pekné. Keďže čepčia najmä nevesty z okolia Nitry a Bratislavy, najčastejšie predvádzajú obrad z oblasti Tekova. „Ďalšie regióny priberáme podľa požiadaviek. Kroj, ktorý mám dnes na sebe, som zdedila po manželovej babičke, ktorá mi ho venovala. Aj ona sa v ňom vydávala a kasanicu (sukňu) má dokonca ešte od svojej mamy. Dievčatá sa na moju svadbu naučili čepčenie z tohto regiónu. Takže pribudlo do nášho repertoáru,“ hovorí Ivana a dopĺňa ju Danica Kajanová:
„Raz bola požiadavka na východniarske začepčenie - nevesta bola zo Zemplína, tak sme sa naučili čepčenie odtiaľ. Snažíme sa prispôsobiť požiadavkám, no smerodajné je, či dokážeme z danej lokality zohnať kroje. Dbáme na to, aby sme boli ustrojené presne tak, ako boli kedysi ženy v danom kraji. V repertoári máme momentálne tri čepčenia - Tekov, Zemplín, Myjava,“ prezrádza Danica.
Letiace poháre
Svadobná sezóna čepčíc sa rozbieha po Veľkej noci a trvá až do novembra. Dievky si teda voľných víkendov veľa neužijú. Napriek tomu sa im vystrájanie neviest do manželstva ani po siedmich rokoch nezunovalo. „Pre nás je to krásna záľuba, pretože máme dôvod stretnúť sa a v neposlednom rade odovzdávame povedomie o ľudových zvykoch ďalej a to je krásne. Ak príde požiadavka na nové čepčenie – zisťujeme piesne, učíme sa ich spievať a nacvičujeme celý obrad. Začepčovať chodíme zvyčajne štyri, striedame sa podľa toho, ako sa komu dá. A ak sa náhodou nedá viacerým, naše kamarátky z iných súborov nám rady pomôžu. Už máme pomerne širokú základňu externých čepčíc,“ hovorí Veronika.
Za tie roky majú plno zážitkov, niektoré aj naozaj dramatické. „Akurát sme prichádzali na svadbu, keď odtiaľ odchádzala sanitka. Odvážali svadobného otca, ktorý dostal infarkt. Napriek tomu nevesta čepčenie chcela, aby sme trošku povzniesli náladu a roztancovali hostí, trošku ich povzbudili. Nakoniec všetko dobre dopadlo a bola to výborná svadba.“ Keď spomínajú na vtipné zážitky, je ich mnoho.
Napríklad, keď už boli nastúpené okolo nevesty, všetko bolo nachystané a potrebné veci na čepčenie zostali zamknuté v šatni. Počas spievania sa iba očami dohadovali, ako to vyriešiť. „Niekedy je to naozaj náročné. Počas čepčenia tá z nás, ktorá privádza nevestu, drží v ruke tri horiace sviečky. Často nám horúci vosk steká po rukách, musíme to však zahrať, že je všetko v pohode,“ smeje sa Romana Horníková. „Alebo keď pri zdvíhaní mladomanželov na stoličkách uskakujeme letiacim štamperlíkom,“ rozosmeje všetky Veronika.
Všetky tie Čepčice?
Ak by ste otvorili skriňu ktorejkoľvek z dievčat, značnú časť garderóby tvoria kroje. „Bežné oblečenie si už ani nemám kam dávať, pretože po všetkých skriniach sú kroje,“ smeje sa Danica. Tie, ktoré si obliekli dnes, dala do poriadku Ivana. „Strávila som pri nich dva týždne, aby boli v takom stave, ako sú.“ Dlhé prípravy sprevádzajú aj samotné čepčenie. „Rozhodne to nie je o tých 15 až 30 minútach programu na svadbe. Predtým sa chystáme, maľujeme, cestujeme, obliekame a skúšame, nech je náš výkon čo najlepší,“ spresňuje Romana.
Aj keď je súborov, ktoré čepčia nevesty na Slovensku, veľa, nekonkurujú si, pretože svadieb je neúrekom. A prečo vlastne čepčice? „Ivkin manžel chcel povedať niečo o nás a nechcelo sa mu menovať každú z nás, tak z neho vyšlo „To idete vy? Všetky tie hmm, čepčice?“ a tento názov sa tak uchytil, že dnes nám už nik nepovie inak.“ A ozaj, čo hovoria manželia či priatelia, keď od nich čepčice takmer každú sobotu v noci odchádzajú? „Chápu to, aj keď väčšina z nich nie je z folklórneho fachu. Niekedy je to aj lepšie. Oni majú svoje záľuby a my svoje. A ako sa hovorí, menej vieš, lepšie spíš,“ žartujú so smiechom ženičky, vďaka ktorým sa na túto krásnu tradíciu tak skoro nezabudne.
Obrad čepčenia
Na začiatku prichádzajú na scénu tri čepčice, štvrtá čaká s nevestou. Počas pesničky, kde sa spieva: frkoce, dievča, frkoce, že nesmie nosic vrkoče, privádza čepčica, ktorá má v ruke tri sviečky, nevestu. Pekne ju usadí a po tejto pesničke už prichádza na rad starejší. Ten neveste trikrát položí otázku, či si dá vienok sňať či hlávku sťať. Ona dvakrát povie, že hlávku, pretože sa jej ťažko vzdáva party, a teda svojej slobody.
Na tretíkrát však povolí a povie, že chce vienok sňať. Vtedy sa už spieva pieseň: dolu, dolu, môj vienoček zelený, počas ktorej Čepčice neveste skladajú vienok z hlavy dolu a hneď ju aj začepčia. Potom nasleduje pieseň, keď sa nevesta odoberá od mamičky, kde sa spieva, že si vyvolila niekoho iného a už má byť s tým. Mama si s nevestou poslednýkrát zatancuje a čepčice ju potom vymenia za ženícha, pretože od tej chvíle už patrí iba jemu.
