V roku 1918 nevznikla na troskách porazených ríší len Československá republika, ale aj náš severný sused Poľsko. Priamymi hraničnými susedmi boli práve Orava a Spiš - niekdajšie samostatné uhorské župy Árva a Szepes. A Poliaci si na toto územie brúsili zuby.
„Na pohraničí sa hovorilo goralským nárečím, ktoré má blízko k poľštine. To poľským národovcom stačilo, aby tvrdili, že sú to vlastne pomaďarčení alebo poslovenčení Poliaci a sú iba národnostne neuvedomelí,“ opisuje korene medzištátneho sporu historička Milica Majeríková-Molitoris, ktorá je redaktorkou slovenského časopisu Život vychádzajúceho v Poľsku. „Poľskí autori písali, že na území Oravy, Spiša, ale aj Liptova a Kysúc žije až 300-tisíc Poliakov.“
Streľba a chaos
Deň pred vznikom Československa 27. októbra 1918 prijalo zhromaždenie poľských obyvateľov Těšínska rezolúciu, v ktorej vyzvalo poľské orgány, aby žiadali pripojenie Oravy a Spiša k Poľsku. A 5. novembra bolo v Jablonke na Orave zhromaždenie propoľských obyvateľov, ktoré schválilo proklamáciu o pripojení Oravy, Spiša a Kysúc k Poľsku a žiadalo o vyslanie poľských vojenských jednotiek.
Poľské vojsko naozaj v nasledujúcich dňoch Oravu obsadilo. Podobná situácia sa opakovala na Spiši, Poliaci sa dostali až do Starej Ľubovne, Hniezdneho, Podolínca, Kežmarku a na Orave do Oravskej Polhory. Tu dokonca strieľali na dedinčanov. Prestrelka bola aj vo Vysokých Tatrách vo Vyšných Hágoch, kde proti sebe pálili poľskí a československí vojaci. Ozbrojený konflikt sa ukončil podpísaním prímeria 24. decembra v Poprade.
Ukrojené Slovensko
„Do tohto lokálneho sporu museli, po úplnom diplomatickom nezdare, zasiahnuť dokonca až mocnosti Dohody (Francúzsko, Veľká Británia, Taliansko a Japonsko). Mocnosti určili za demarkačnú líniu Slovenska starú krajinskú hranicu Uhorska v línii Javorina, Veľký Lipník po Andrejovku,“ hovorí historička. Následný odchod poľských vojsk zo Spiša a z Oravy bol veľkým úspechom československej diplomacie.
Situácia však pre zmenu eskalovala v českom Těšínsku a koncom januára 1919 vyústila do sedemdňovej vojny, ktorá sa skončila návrhom usporiadať na sporných územiach plebiscit. Nech si sami ľudia určia, ku ktorému štátu chcú patriť. To ešte viac rozvírilo vášne na oboch stranách. V Poľsku vznikla spišsko-oravská légia, ktorá násilnými akciami zastrašovala dedinčanov.
Prepadli četnícku stanicu v Jurgove, kasárne v Podspádoch, zavraždili českých úradníkov v Smerdžonke aj richtára z Nedece. Plebiscit sa nakoniec nekonal. Pod tlakom veľmocí bola 10. júla 1920 podpísaná dohoda o súhlase s medzinárodnou arbitrážou, kde sa stanovili československo-poľské hranice. Na českom Těšínsku sa dohodou naplnili československé ašpirácie, ale slovenská časť republiky stratila 25 obcí asi s 25-tisíc slovenskými obyvateľmi.
Prenasledovanie
Ľudia ostali sklamaní a nechceli sa s tým zmieriť. „Poľské vojsko a úrady stretávajú sa všade s tak zarputilým odporom, že sú už bezradní. V Nedeci museli vyhlásiť stanné právo a vzbúrilo sa aj obyvateľstvo v Tribši proti poľskej posádke, ktorá uprchla...“ písalo sa vo vtedajších vojenských hláseniach. Okamžite sa v školách začalo učiť po poľsky, po poľsky sa kázali omše, dokonca sa pálili slovenské knihy.
Za akékoľvek prejavy sympatií k Československu ľudí prenasledovali, zatýkali aj väznili. Dokonca nebolo možné ani prekročiť hranice, ktoré prísne strážila armáda. „Nepúšťajú nikoho, a keď sa niekto pokúsi o prechod, strieľajú,“ konštatoval v tých pohnutých časoch minister ČSR pre správu Slovenska Vavro Šrobár. V Krakove 6. mája 1924 podpísali tzv. Krakovské protokoly a konečne sa stanovili definitívne hranice, ktoré ponechali všetky sporné slovenské dediny na poľskej strane. Vzťahy sa začali normalizovať.
Vojnový návrat
Pokoj vydržal len desať rokov. Veľkou mierou k zhoršeniu prispela opäť medzinárodná situácia, hlavne Mníchovská dohoda z konca septembra 1938. Už o dva mesiace nato vtrhli poľské tanky na Oravu, Pieniny a do Tatranskej Javoriny. Nezaobišlo sa to bez streľby a ranených, 1. decembra sa vytýčili nové hranice a prišli sme asi o 130 km² a tisíc obyvateľov. Nasledoval vznik Slovenského štátu a 1. septembra 1939 hitlerovské Nemecko spolu so slovenskou armádou napadlo Poľsko. Do troch dní boli obsadené všetky bývalé slovenské územia predtým zabraté Poľskom a došlo k opätovnému zjednoteniu Spiša a Oravy.
Nasledovali tragické vojnové roky. V januári 1945 boli tieto podtatranské kraje oslobodené, no ani vtedy neprišiel pokoj medzi goralov. Nádeje, že sa slovenské dediny vrátia späť Slovensku, sa nenaplnili a už vo februári prišli nové ozbrojené konflikty medzi poľskými a československými žandármi a milicionármi. Už 8. mája sa četníctvo aj pohraničné orgány museli stiahnuť na predmníchovské hranice.
Vladimír Clementis, vtedajší štátny tajomník ministerstva zahraničia, vyhlásil: „Československo si želá žiť v najlepšom bratstve, zhode a úzkej spolupráci s novým demokratickým Poľskom, a preto z našej strany musí byť prísne dbané, aby predmníchovské hranice na Spiši a Orave boli plne rešpektované.“ V bývalých slovenských obciach nastalo masívne zatýkanie, perzekúcie a šikanovanie poľskými úradmi.
Krvilačná banda
Situáciu ešte skomplikovali banderovci operujúci na hraniciach a hlavne zbehnutý vojak Armii krajovej Jozef Kuraš zvaný Ogieň. So svojou početnou ozbrojenou skupinou Blyskawica terorizoval obyvateľstvo - najmä Židov a Slovákov. Dochádzalo k lúpežiam, množili sa násilnosti a vraždy. Kuraš vydal rozkaz na vysídlenie Slovákov z ich rodných obcí. Nesplnenie rozkazu malo byť potrestané smrťou. Kurašovu bandu sa podarilo zlikvidovať až v roku 1947 a samotný vodca sa zastrelil 21. februára. O dva týždne nato vo Varšave podpísali spojeneckú zmluvu medzi ČSR a Poľskom. Uvádzalo sa v nej, že otázka spoločných hraníc sa vyrieši do dvoch rokov. Definitívnu zmluvu o konečnom vytýčení štátnych hraníc však podpísali až 28. apríla 1958.
Trauma
Je to história v mnohom prebolená, v mnohom zabudnutá, ale v tomto goralskom kúte stále živá. Mária Čekovská (63) je vnučka jedného zo Slovákov, ktorých zabila banda Ogňovcov. „Môj otec mal vtedy šesť rokov a dodnes o tom nechce hovoriť. Jeho ako chlapca surovo zbili, jeho otca, ktorý mal 46 rokov, zobrali na ulici v Novej Belej, kde bývali. Zobrali ešte ďalších štyroch, všetko preto, že sa hlásili k Slovákom... Štyroch ich vtedy zabili, jeden sa zachránil.
Najprv si museli vykopať hroby, potom môjho deda udreli pažbou a zaživa pochovali. Po roku prišiel do dediny chlap a povedal, že ak za každého mŕtveho dostane dvetisíc zlotých, tak ukáže, kde sú zahrabaní. Samozrejme, všetci zaplatili, chceli mať svojho blízkeho riadne pochovaného. Pozostalých nikto nikdy neodškodnil, neospravedlnil sa a nikoho za tieto zverstvá nepotrestali. Dokonca pred pár rokmi odhalili Kurašovi v Zakopanom pamätník. V Novej Belej je zase pamätník jeho obetí,“ so zlomeným hlasom hovorí vnučka Mária.
Aj renomovaný historik pán Ivan Chalupecký (83), ktorý sa venuje histórii Spiša, si myslí, že je to temná stránka nášho spolužitia. „Všetko vlastne vzniklo z nesprávne pochopeného goralského nárečia, ktoré má jasné korene v slovenčine, a nie v poľštine. Nikto si nedal tú námahu, aby sa vedecky zaoberal goralčinou z etymologického a lingvistického hľadiska. Druhou príčinou bol zánik Poľska v polovici 19. storočia a jeho následný vznik v roku 1918. Zrazu sa Poliaci cítili silní a chceli mať čo najväčšie územie. No z rýdzo historického pohľadu týchto 13 spišských a 12 oravských osád nikdy nepatrilo Poľsku. Boli to vždy slovenské dediny a obyvatelia to aj po zabratí dávali jasne najavo. Vtedy ich nikto nechcel počúvať a dnes už sa slovenské povedomie odtiaľ pomaly vytráca,“ dodáva historik.
