Manželia Slezáčkovci spolu strávili nezabudnuteľných 43 rokov a Jelka v ich láske našla múzu, ktorá ju inšpirovala pri písaní poézie. Herec tvorbu svojej manželky zbožňoval, aj preto ho Jelkine nádherné verše odprevádzali na posledný odpočinok.
Manželka herca milovala a stála pri ňom aj v časoch, keď bojoval so zákernou rakovinou. Správa o jeho smrti bola tou najhoršou, akú si musela vypočuť, no pochovať ho bolo ešte ťažšie. Manželka Jela svojmu drahému splnila všetky posledné priania. Posledná rozlúčka s hereckými kolegami sa uskutočnila v jeho milovanom Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava, na poslednú cestu herca odprevadila rovnaká farárka ako pred rokmi jeho otca Júliusa. Počas evanjelického obradu mu zahrali skladby od Franza Liszta a Fryderyka Chopina, ktoré si Slezáček sám vybral preto, lebo odzneli aj na rozlúčke s jeho otcom.
Verše plné lásky
Slezáčkova celoživotná láska pre svojho milého napísala nejednu báseň. „S mojou ženou som žil dlhé roky a po tridsiatich rokoch som objavil na stole jej básne. Vo svojom živote som veľa prečítal aj narecitoval, ale keď som videl jej básne, povedal som si, že sú skutočne objektívne dobré a vydáme ich!“ zneli vtedy Slezáčkove slová. Jeho manželka Jela vydala prvú zbierku - Tigrované motýle pred jedenástimi rokmi. Druhú pomenovala Biely slon. Hoci sú jej básne kratučké, o to plnšie sú citov, nehy a životných skúseností. A práve Jelina báseň „Viem“ zaznela na smútočnej rozlúčke v divadle a básňou „Ticho" dali na piatkovom pohrebe Slezáčkovi posledné zbohom. Na mieste posledného odpočinku Juraja odprevadili aj herci Martin Huba s manželkou, Marína Kráľovičová, dlhoročný priateľ Oldo Hlaváček, Dušan Jamrich, Božidara Turzonovová, Štefan Bučko či kolegovia z divadla Roman Polák a Marián Chudovský.
