Na dôchodku sa bývalí kolegovia z divadla stretávali najmä v pohostinstve v bratislavskom Ružinove U maškrtného kocúra. „Ďuri bol vyslovene tvorcom tej spoločnosti, ktorá sa tam stretávala. Aj ja som tam za ním chodieval, hoci hormóny sme mali v poriadku,“ zažartoval si Oldo Hlaváček. Toho so Slezáčkom celé roky spájala divadelná šatňa v SND a úprimné priateľstvo. „Šatňa bola pre nás domovom, miestom oddychu i pracoviskom. Neboli sme voči sebe uzavretí, vedeli sme sa tak porozprávať, že sme o sebe, svojich životoch a domácnostiach vedeli všetko, pomaly aj to, kto má kde ako vyrážku!“ hovorí Hlaváček, ktorý pri otázke, kedy sa videli so Slezáčkom naposledy, zrazu zvážnie.
„Tak za to sa veľmi hanbím...,“ nakrátko sa odmlčí, a potom so zlomeným hlasom pokračuje. „Mali sme sa stretnúť deň pred jeho smrťou. Mal som prísť za ním do Piešťan. Bol som lenivý, mal som prácu na dome a odkladal som to na víkend, no v piatok sa mu to stalo a už by bolo zbytočné tam chodiť,“ vysvetľuje so smútkom v hlase Hlaváček. V minulosti nemocného kamaráta v Piešťanoch často navštevoval. „Zvykli sme si sadnúť na dobrú večeru, alebo sme popíjali koňak,“ spomína na chvíle strávené s kamarátom Hlaváček.
Naposledy sa teda uvideli v bratislavskej putike U maškrtného kocúra neďaleko Slezáčkovho domu v Ružinove. Slezáčkova manželka Jela vtedy zverila invalidný vozík so Slezáčkom Hlaváčkovi, a ten ho odviezol až do neďalekej krčmy, kde si v pokoji podebatili. Ako v tom čase chorobou sužovaný herec znášal svoju imobilitu? „Už pred pol rokom nám povedal, že nie je onkologický pacient a rakovinu zdolal. Priznal, že ešte si musí vyliečiť len zlomeninu v bedrovom kĺbe a bude v poriadku. Žiaľbohu, to sa mu už nepodarilo...,“ povzdychol si Hlaváček.
