Často nemali čo jesť a ničivé cunami v roku 2004 im odnieslo celý dom. Jeho sen, že bude žiť v Európe, sa mu nakoniec splnil. Druhý domov našiel na Slovensku - v malebnom kraji Malých Karpát pod Smolenickým zámkom. Ani po príchode na Slovensko nezabudol Ruwan Liyanage na svoju domovinu a na Slovensku rozvíja odkaz svojich predkov. Živí sa ako ajurvédsky liečiteľ.
„Veľmi som túžil dostať sa do Európy a veľa som o tom sníval,“ priznáva Ruwan, ktorý na Srí Lanke pracoval v ajurvédskom centre ako masér. „Tam ľudia s ajurvédou žijú, je súčasťou ich života. Urobil som si kurzy, ale do tajov liečivých bylín a olejov ma zasvätil už môj dedko. Bol liečiteľom v dedine Kosgoda, kde sme žili.“
Cesta za snom
Bola to práve ajurvéda, ktorá mladému Srílančanovi otvorila dvere do sveta. Ruwan vedel, že ak Európania chodia na ostrov za ajurvédskou medicínou, musí to fungovať aj opačne. Raz prišli do Kosgody na dovolenku dve sestry zo Slovenska. Chodili k Ruwanovi na masáže a rozhodli sa, že mu vybavia pobyt u nás, pretože si chceli ako rodina v Nitre otvoriť ajurvédske centrum. Stalo sa a mladému mužovi sa tak začal napĺňať jeho veľký sen. Spomienky na Srí Lanku a svojich blízkych však zostali s ním.
Menejcenné
Srí Lanka je na jednej strane veľmi čarovná krajina, ale na druhej strane sa tam nežije ľahko. Napriek tomu, že je Ruwan jedináčik, čo je na Srí Lanke výnimočné, žilo sa im ťažko. „Pochádzam z chudobnej rodiny. Otec je šofér, jazdí na kamióne, mama odišla pracovať do Saudskej Arábie, keď som mal tri roky. Robila tam upratovačku a ja som zostal žiť so starými rodičmi,“ vysvetľuje Ruwan.
„Mnoho žien od nás takto odchádza pracovať von, aby uživili rodiny, ale v Saudskej Arábii to bolo veľmi zlé. Tam ženy berú ako menejcenné, keď sa im niečo znepáčilo, pokojne ich zbili, obliali vriacou vodou, muži si vynucovali sex... Ženy odtiaľ utekajú preč a aj moja mama odišla. Teraz pracuje v Izraeli. Upratuje, stará sa o chorých a je tam šťastná.“
Chudoba
Ruwan hovorí, že mal napriek chudobe šťastné detstvo. „Boli to pekné roky. Ráno som šiel do školy, poobede s kamarátmi k moru. Plávali sme, jedli kokos... U nás je veľa ovocia - avokádo, mango, papája, banány, a tiež veľa zvierat - slony, opice, korytnačky... Každú nedeľu sme chodili do chrámu. Ľudia tam nosia z domu jedlo, rozložia ho na podlahe a ponúkajú ostatným.
Srílančania sú veľmi pohostinní ľudia, ktorí pre život potrebujú oveľa menej ako Európania,“ opisuje situáciu Ruwan. „Často sa stávalo, že sme nemali čo jesť. Do školy som chodil z Kosgody peši sedem kilometrov, pretože neboli peniaze na autobus. Nemali sme práčku, chladničku, varili sme v kuchyni na ohnisku, varič je už nadštandard. Pamätám si, že som chcel veľmi hrať futbal, ale rodičia mi nemali za čo kúpiť topánky...“
Cunami
Keď v decembri 2004 zasiahlo Srí Lanku ničivé cunami, mal Ruwan 21 rokov. „Pamätám si, že to bolo v nedeľu ráno 26. decembra. Moja babka bola v nemocnici, lebo mala rakovinu, a ja som ju išiel navštíviť. Keby som neodišiel, dnes by som tu zrejme nesedel. To, čo som videl, keď som sa vrátil, bolo hrozné. Nehybné telá, prevrátené autá, zničené budovy, odplavené domy aj vykoľajený vlak neďaleko mesta Hikkaduwe, v ktorom zahynulo 1 500 ľudí. Jazdil 200 m od mora a volali ho Kráľovná mora,“ spomína Ruwan.
„Mnohí mali veľké rodiny a zrazu zostali úplne sami. Aj mne zahynuli kamaráti a ničivá vlna nám zobrala celý náš dom.“ Na Srí Lanke zahynulo vtedy 35 000 ľudí, vyše 20 000 bolo zranených a pol milióna zostalo bez strechy nad hlavou. „Ďalšia pohroma prišla vzápätí. Po troch dňoch začali mŕtve telá zapáchať, ľudia, čo prežili, nemali jedlo ani pitnú vodu. Vo vypätej situácii sa začali prejavovať charaktery. Keď na jedlo a vodu čakali starí ľudia, tehotné ženy či deti, silnejší im ich kradli...“ hovorí smutne Ruwan.
Láska na počkanie
Po cunami sa ľuďom veľmi ťažko hľadala práca so zárobkom. Aj turistov značne ubudlo. Aj keď sa situácia na ostrove ako-tak stabilizovala, Ruwan bol rád, že sa mu naskytla príležitosť odísť do Európy. V Nitre našiel nielen prácu, ale aj svoju lásku Martinku (37). A ako sa dali dokopy?
„Zaujímala som sa o ajurvédu a chcela som masáže vyskúšať. A tak som zašla do Nitry k Ruwanovi. Pamätám si, že som mala od rána zvláštny pocit. Keď som vošla, mal pustenú moju obľúbenú mantru, a keď mi začal masírovať ruky, naskakovali mi zimomriavky. Cítila som, že je v tom niečo osudové. Vymenili sme si telefónne čísla a začali sa stretávať. Aby sme mohli byť stále spolu, usúdili sme, že by sme ajurvédu mali robiť my,“ vysvetľuje Martina, ktorá je inžinierka ekonómie.
Rodina
Ruwan s Martinkou majú spolu dve krásne detičky - Simonka Shenala (2) a Sophiu Seandy (4), v ktorých sa srílanské gény nezaprú, či už ide o hudbu, alebo o nespútanosť. A aký je ich partnerský život? „Museli sme si na seba zvykať a niektoré veci zosúladiť. Nájsť rovnováhu ako v ajurvéde,“ hovorí Martina a pokračuje: „Ja som až príliš rýchla, Ruwan zasa pomalý. Ak sa mal kedysi s niekym stretnúť o desiatej hodine, tak on o desiatej povedal, že už je čas ísť. Bola som z toho hotová. Na Srí Lanke totiž čas nehrá žiadnu úlohu, nepoznajú stres z ponáhľania. Teraz sa už Ruwan naučil, že u nás to takto nefunguje, a ja som zasa tempo spomalila. A tiež som ho musela naučiť, aby nerozdal celý náš dom. Bolo to pre neho samozrejmé, že ak niečo máme a niekto to potrebuje, treba mu to dať.“
Čarovný zámok
Zaľúbená dvojica sa usadila v Smoleniciach, kde Ruwanovi učaroval tamojší zámok. „Cítil som, že práve to je to správne miesto, kde môžem ponúkať ľuďom ajurvédu, medicínu starú päťtisíc rokov, ktorá dostáva do súladu telo, myseľ i dušu. Ajurvéda patrí do ticha,“ vysvetľuje masér, ktorý sa už celkom dobre dorozumie s ľuďmi aj po slovensky. Po Smoleniciach si dvojica vybudovala ajurvédske centrum aj v jednom trnavskom hoteli.
„Možno by bolo jednoduchšie podnikať v Nemecku, kde je povedomie ľudí o ajurvéde a zdraví väčšie ako na Slovensku, ale som tu rád. Nie každý si môže dovoliť zaplatiť trojtýždenný ajurvédsky pobyt na Srí Lanke či v Indii.“ Kým Ruwan robí masáže, mieša bylinky a robí kurzy srílanského varenia, pretože na Srí Lanke používajú jedlo ako liek, Martina robí kineziológiu, meditácie, intuitívne terapie, pracuje s deťmi a rodičmi, školí v obchodných zručnostiach, komunikácii a psychohygiene. Ruwan bol za celý čas, čo je na Slovensku, doma na Srí Lanke dvakrát.
„Nie je to veľa, ale rád sa tam vraciam. Kamaráti mi urobili párty, zišla sa veľká rodina, lebo hoci nemám súrodencov, mám okolo päťdesiat bratrancov a sesterníc,“ usmieva sa pohodový Srílančan. Okrem tých, ktorí sa úprimne tešia z toho, že Ruwana vidia, nájdu sa aj takí, ktorí mu závadia, že sa vymanil z chudoby a stal sa z neho Európan. Kým cudzinci skupujú pozemky na Srí Lanke, Ruwan sa natrvalo domov vrátiť nechce. „Slovensko je dobrá krajina a som tu šťastný. Nestretol som sa s nepriateľstvom ľudí... Obľúbil som si aj vaše jedlá – halušky, zemiakové placky a majonézový šalát,“ usmieva sa Ruwan.
