Jeho najnovšia dráma Učiteľka je však iná – nakrútil ju na Slovensku a so slovenskými hercami. My sme sa s ním rozprávali aj o tom, čo môžeme očakávať od pokračovania kultových Pelíškov, prečo sa ťažko točia erotické scény a ako vlani osobná tragédia ovplyvnila jeho prácu.
Koľko natáčacích dní ste mali na Slovensku pred tým, ako ste sa vlani pustili do Učiteľky?
(smiech) Točil som u vás niekedy na prelome 90. rokov množstvo reklám. Vtedy som tu nadviazal viacero priateľstiev a spoznal ľudí zo štábu, s ktorými som neskôr začal robiť na celovečerných filmoch.
Učiteľka mala byť pôvodne iba televízny film a nerátalo sa ani s tým, že ho budete robiť obklopený Slovákmi. Ako to, že všetko nakoniec takto dopadlo?
Boli okolo toho rôzne peripetie, navyše sme robili ešte jeden projekt a trochu sme si vytĺkli jeden film druhým, pokiaľ ide o granty. Príbeh sa mi však veľmi páčil a od začiatku sme ho plánovali ako česko-slovenský projekt. No vo chvíli, keď sme sa rozhodli, že točiť budeme v Bratislave a v slovenčine, začali sme so všetkým nanovo.
V minulosti boli pokusy predabúvať Slovákov do češtiny a naopak. Tu ste také pokušenie nemali, aby film lepšie prijalo publikum u vás?
Nie. Robili sme nejaké testovacie projekcie na stredoškolákoch a tí rozumeli dobre, respektíve skoro všetkému – až na drobnosti, napríklad ako slovo murár. Myslím, že tu jazyková bariéra nenastane. Možno vďaka talentovým súťažiam v televízii či na Youtube, dnešní mladí ľudia slovenčine rozumejú lepšie než tí pred desiatimi, pätnástimi rokmi. Navyše by sme dabingom ničomu nepomohli, neprišlo by viac ľudí do kina a bolo by to neslušné voči hercom.
Zaradili ste sem žalostne málo sexuálnych scén...
(smiech) My sme vo filmoch s Petrom Jarchovským nikdy týmto nehýrili, s výnimkou napríklad Krásky v nesnázích. Sexualita v Učiteľke v niektorých vzťahoch hrá určitú úlohu, ale je to skôr tak naspodku. Myslím, že to napätie je takto lepšie. Samozrejme, strihač sa ma občas žartom pýta, či tam niečo nebude pre jeho potešenie... (smiech)
Vy si vraj nakrúcanie takýchto scén veľmi neužívate – podobne ako herci.
Ono je to ťažké. Ničoho nie je na svete viac ako pornofilmov, ak hovoríme o kinematografii. Tam už nemôžete nič vymyslieť. Natočiť sex, to je to najjednoduchšie, ale s erotikou je to zložitejšie. Zachytiť erotickú lásku medzi ľuďmi je oriešok. Každý muž a každá žena, ktorí zažili sex, vedia, že je to veľmi subjektívna vec. To nie je žiadna sranda. S Petrom Jarchovským sme v Pelíškoch či v Pupende so sexom pracovali ako so zábavou – takže neeroticky.
Momentálne ste už naplno ponorený do nakrúcania pokračovania Pelíškov – trojdielneho filmového projektu Zahradnictví. Ľudia zrejme očakávajú, že bude nový „maršal Malinovskij“ či „kodjak“...
Petr Jarchovský do písania Pelíškov investoval časť svojej rodinnej histórie v postavách Jiřího Kodeta a Emílie Vášáryovej. Teraz napísal niečo, čo sa odohráva v rozmedzí rokov 1939 – 1959, a v rámci určitej reklamy hovoríme, že je to návrat k týmto postavám. Nie je to taká zábava a nie je to to isté ako Pelíšky. Navyše niektorí z hlavných hercov už ani nežijú, či sú v inej vekovej kategórii ako tento príbeh. Dúfam však, že to, čo môžu diváci očakávať, je podobná miera ľudskosti, láskavosti, ktorá je daná nádejeplným pohľadom Petra Jarchovského. Nie je to tak, že by sme nevedeli, čo natočiť, tak sa vraciame k Pelíškom, ktoré nám priniesli najväčší úspech. Je to skôr potvrdenie toho, že našou ústrednou témou sú rodinné vzťahy.
Viete si predstaviť, že by ste natočili bláznivú komédiu bez hlbších myšlienok?
Viem a asi by ma to aj bavilo. Komédia je veľmi ťažký žáner, navyše množstvo vynikajúcich charakterných hercov nevie hrať komiku. Respektíve, komici sa rýchlo opotrebúvajú. To, že by bol niekto dobrý komik celý život, sú naozaj výnimky.
Mnohí diváci od vás očakávajú najmä humor, no napríklad spomínaná Učiteľka je veľmi vážna vec.
Ja tam mám množstvo zábavných miest, film vnímam ako tragikomédiu. Zahradnictví je tiež tragikomédia, ale myslím, že tam je humoru dosť. Mám rád humor, ktorý vyplýva z nejakej vážnosti. Najlepšie som sa cítil, keď sme realizovali filmy Musíme si pomáhat, Horem pádem či Pelíšky. Napríklad scéna s nokami je veľmi zábavná, ale je tragická. Je tam priepasť medzi otcom a dcérou a tiež určitá výčitka voči manželke. Zareve na ňu: „Nedala si mi syna!“ a jej vystúpia slzy do čí a naraz sa v polovici filmu zmení žáner. Prvá hodina je sranda počas Vianoc, potom je scéna s nokami, a zrazu v druhej hodine zomrie mamička, emigrujú postavy, syn sa pokúsi o samovraždu, prídu ruské vojská. Lavičkou, ktorá previedla ľudí z čistej zábavy prvej hodiny do tragikomickej roviny, sú slzy Milky Vášáryovej.
Natočili ste množstvo filmov. Spomínate si na najťažší záber či scénu?
Naše filmy sú postavené na hercoch a nie je najťažšie, keď to tomu hercovi nejde. Musíte nájsť nejakú inú cestu. Najhoršie je, že keď točíte kľúčovú scénu so skvelými hercami, ale vy máte pocit, že by sa to dalo ešte lepšie. Ja mal som takýto okamžik vo filme Horem pádem, keď sa poháda mamička – Emília Vášáryová – so synom – Petrom Formanom. Natočili sme to, bolo to skvelé, ale nie strhujúce. Natáčanie som prerušil, a potom sme sa s hercami rozprávali o emigrácii, ktorá bola témou ich hádky. Celé sme si to prebrali a Milka potom zahrala takú klapku, že mám slzy v očiach, keď si na to teraz spomeniem. Za najťažšie považujem dať hercovi možnosť dostať sa na maximum jeho možností.
Kedy na pľaci kričíte?
Keď cítim, že ľudia sú nezodpovední. No ten, kto väčšinou kričí na nakrúcaní, nie je režisér, ale prvý asistent.
Počas nakrúcania Učiteľky zomierala vaša mama. Mala táto ťažká situácia nejaký vplyv na samotný film, na vašu prácu?
Keď má človek nejaké osobné problémy, tak je rád, že má prácu, na ktorú sa viac upne. Niežeby som ostatné filmy točil nejako ľavou zadnou, ale tu som bol naraz rád, že mám takpovediac iné starosti. Nakrúcanie mi pomohlo.
Učiteľka čerpá zo skutočných udalostí tak, ako si ich z vlastných školských čias pamätá scenárista Petr Jarchovský. Ako ovplyvnili v živote učitelia vás?
Veľmi. A dôležité bolo, že rodičia nikdy nestáli na mojej strane proti škole. Mama s otcom nikdy nepovedali: „Učiteľka je hlúpa!“ alebo „Na to sa vykašli!“. Škola bola autoritou. Keď som po gymnáziu začal učiť na základnej, na prvom stupni, bolo to na škole, kam som sám chodil. A naraz som zistil, že učitelia, ktorých som mal rád, boli ľudia, ktorých po šesťdesiatom ôsmom povyhadzovali zo stredných škôl, a náš riaditeľ ich na periférii Prahy vzal na milosť. Češtinu nás učila bývalá riaditeľka strednej školy... To, čo som intuitívne cítil, že tí ľudia sú dobrí, zrazu potvrdilo toto dodatočné zistenie.
